V médiách ste zmienku o ňom zrejme nikdy nezachytili, napriek tomu by mal byť na titulkách. Vedec, ktorý zasvätil svoj život dinosaurom má na konte okrem iného aj objav dvoch nových druhov týchto vyhynutých tvorov. Dámy a páni, Martin Kundrát.

Objavovanie dinosaurov znie skoro ako detský sen. Chceli ste toto povolanie vykonávať už odmala?

Nuž… záujem o praveký svet vo mne vzplanul pri prvom pohľade na maľby majstra Zdenka Buriana, ktorý dokázal neopakovateľným spôsobom oživiť stratený svet dinosaurov. Tento záujem bol následne spečatený sledovaním filmu Cesta do praveku režiséra Karla Zemana. Počas štúdia na základnej a strednej škole som vyhľadával informácie o najpodivnejších vyhynutých živočíchoch, vrátane našich predkov. Istý čas som sa dokonca chcel poznávaniu vzniku nášho rodu venovať i profesionálne. V tom čase to bolo ale zložité. Nakoniec som sa rozhodol pre gymnázium. V podstate nebolo o čom dlho rozmýšľať, kedže som si chcel ponechať možnosť výberu vhodnej vysokej školy. Gymnaziálne štúdium vyžadovalo zvládnutie encyklopedických informácii. Mne osobne tento systém vyhovoval. Získal som široký rozhľad, ktorý mi naznačil ďalšiu cestu za pravekou túžbou, ktorá stále driemala niekde hlboko v mojom vnútri. Keď nadišiel čas ďalšej voľby, výberu vysokej školy, moja skvelá matikárka a fyzikárka očakávala, že sa rozhodnem práve pre tieto odbory. Mal som však už jasno v tom, kam ďalej. V rámci pre mňa dostupných možností, o ktorých som vedel, som si nakoniec zvolil učiteľské štúdium v odbore biológia a chémia. Niektorí nechápavo krútili hlavou, pretože na iné školy a odbory by ma vzali ihneď bez skúšok. O biológiu-chémiu bol však v tom čase enormný záujem. A tak som prijal výzvu zložitejšej cesty. Vážim si svojich rodičov. Verili mi a podporovali ma. Do rozhodovania o mojej budúcnosti mi nijak zásadne nezasahovali. Prírodné vedy na univerzite P. J. Šafárika v Košiciach som nakoniec skončil s červeným diplomom, a pravdepodobne preto mi tam ponúkli moje prvé pracovné miesto. Ponuku som prijal, ale môj osud mal iný plán a zavial ma do oblastí a situácii, ktoré s odstupom času vnímam ako test vlastnej vytrvalosti a schopnosti premeniť vysnívaný cieľ na skutočnosť. Dodnes si pamätám, ako starší kolega, ktorý v reakcii na môj prebudený záujem o dinosaurov poklopal  po mojom čele so slovami: „Zobuďte sa, pán kolega.” U nás bol (a stále je) totiž takýto výskumný zámer považovaný za čosi exotické, prípadne nepraktické, a dokonca nezrealizovateľné. Cítil som, že to bude zložitá cesta vyžadujúca veľké obete. Bol som pripravený ju podstúpiť.

 A svojho sna ste sa nevzdali...

To neprichádzalo do úvahy. Mal som totiž príliš jasno v tom, čo by dokázalo naplniť moju zvedavosť. Po absolvovaní vysokej školy som naviac po prvýkrát videl možnosti, že cesta do praveku nie je až tak nereálnym cieľom. Nasledovali prvé facky od života, ťažké chvíle a sklamania, ale ani tie nedokázali zmeniť moje rozhodnutie vytrvať. Prijal som ich ako súčasť cesty a tak som sa na prelome tisícročí ocitol v Prahe. Dostal som ponuku na postgraduálne štúdium na Karlovej univerzite. Po Prahe prišli na rad postdoktorandské štúdiá v Austrálii, Kanade, a USA. Keď predseda Slovenskej akadémie vied vyzval mladých slovenských vedcov na návrat domov, nasadol som do lietadla.

Martin a Profesor Lu pri štúdiu hniezd dinosaurov v Číne

Čo vás motivovalo k návratu domov a napokon k ďalšiemu odchodu?

Vzťah k mojej domovine je silný a preto som dlho nerozmýšľal. Musím priznať, že návrat mal veľmi trpkú príchuť. Poviem to takto, moc a závisť sú nebezpečnou kombináciou… Osud ma však potom prekvapil, ukázal mi ďalšiu cestu. Nečakane prišla ponuka zo Švédska. Priamo z renomovanej univerzity v Uppsale, najstaršej v Škandinávii (1477).

Práve tam som vkročil do môjho vysnívaného sveta praveku. Pod švédskou hlavičkou som ako líder uskutočnil moje prvé expedície (Patagónia, Sibír, Irán) a objavy v ríši dinosaurov. Napriek mnohým úspechom ma to stále ťahalo domov. Silnel pocit, že je čas obliecť slovenský vedecký dres.

Na vašich výskumných cestách sa vám podarilo objaviť nové druhy dinosaurov. Ako taká cesta prebieha, od úplného začiatku až po jej ukončenie?

Na úplnom začiatku je neodolateľná myšlienka. Potom nasleduje pragmatické posúdenie jej realizovateľnosti. Nakoniec musíte čo najjasnejšie formulovať výskumný cieľ. Aby ste o nejakej serióznej vedeckej expedícii mohol uvažovať, potrebujete profesionálne dospieť. Inými slovami, potrebujete pretaviť poznatky do originálnych vedomostí, získať potrebné metodologické skúsenosti a presadiť sa vo vašej vlastnej vedeckej komunite. Toto vyžaduje čas, intenzívnu systematickú prácu, cibrenie intuície a diplomaciu. Môj prvý lov na dinosaury som zahájil v západnej kanadskej provincii Alberta pod vedením Prof. Phila Currieho. Písal sa rok 2000, keď som premiérovo zostúpil do provinčného parku dinosaurov. Počas tohto niekoľkoročného tréningu som sa priučil mnohým podstatným vlastnostiam organizátora expedície. Líder expedície totiž potrebuje dozrieť aj po ľudskej stránke.

Predkolenná časť zadnej nohy gigantického Argentinosaura a Martin ako mierka (Argentína)

Poďme k samotnej expedícii…

Pre naplnenie vášho cieľa si potrebujete zvoliť správnu lokalitu. Vytypujete si geologické vrstvy, ktoré sú pre vás z časového hľadiska kľúčové. Ak zistíte, že na Slovensku takéto vrstvy nemáte, prichádzajú na rad vaše kontakty, vedecké renomé a diplomatické schopnosti. Cesta k dohode môže trvať aj niekoľko rokov. Ak to zvládnete a získate potrebné povolenia, začína veľké plánovanie detailov expedície, vrátane výberu lokalít a kalkulácia finančných nákladov takejto výpravy.

Vo vede neraz dochádza k objaveniu už objaveného. Často sa stáva, že i tá najmenšia zmienka z historických zdrojov vás môže správne nasmerovať a priviesť k úspechu.

A úspech je dôležitý. Takáto paleontologická expedícia je drahá záležitosť. Dovolený je len úspech. Ak ste milionár, tak nemáte problém - paleontológa milionára ale nepoznám, ak nejakého poznáte, dajte vedieť (smiech). Na Slovensku vám ostáva len požiadať o podporu príslušnú grantovú agentúru. Veľkosť získaného grantu rozhoduje o rozsahu a tým nepriamo aj o úspešnosti celej expedície.

Každý kto sa pokúsi o realizáciu expedičného výskumu čaká pomerne komplikovaná procesná tortúra. O rok vám poviem, či sa mi to podarilo.

Ako ťažké je získať takúto podporu?

Domnievam sa, že je to veľmi zložité. Nie je to však nemožné. I na Slovensku sme povyrástli a ako sa ukazuje, sme schopní uvažovať aj o mimoriadnych projektoch s globálnym efektom. Prvou lastovičkou je napríklad podpora projektu stolových hôr v Južnej Amerike našou grantovou agentúrou APVV. Projekt profesora Aubrechta z prírodovedeckej fakulty Univerzity Komenského je jediný svojho druhu a médiá by mu mohli venovať patričnú pozornosť.

V zahraničí je to jednoduchšie?

Jednoduchšie v tom, že o projekty takéhoto kalibru a dosahu je záujem a pridelený grant a flexibilita jeho administrácie vám poskytujú vysokokonkurenčné podmienky. Naviac sa takýto typ expedičného výskumu teší verejnému záujmu a zvyčajne i sponzorskej podpore. V susednom Poľsku skúmali paleontológovia Antarktídu už začiatkom minulého storočia. Náš vzťah k rozvoju vedeckého potenciálu na Slovensku je stále nedostatočný. Sme malý štát a napriek tomu ľahkovážne prichádzame o intelektuálne bohatstvo slovenského pôvodu. Nedokážeme oddeliť a oceniť skutočnú vedeckú elitu. Vytvorili sme stav, kedy demokratický princíp zlyháva: majorita priemerných vedcov diktuje podmienky a limity minorite vedcov s väčším vedeckým výtlakom. Mohli by sme sa inšpirovať švédskym modelom.

Martin a Profesor Lu pri skenovaní lebky dinosaura v Zhenzhou, Čína

Vráťme sa k tomu, ako taká expedícia prebieha.

Každý líder si určí vlastnú stratégiu. Ak sa ocitnete v nejakej odľahlej neznámej krajine, snažíte sa najprv zorientovať. Zmonitorujete pracovné územie a overíte reálne geografické pomery. Pri prieskume sa snažíte zaznamenať prítomnosť kostných úlomkov, zubov alebo exponovaných kostí na povrchu. Obvykle vykonáte zber týchto nálezov a zaznamenáte si ich pozičné koordináty pomocou GPS. Vo vzácnych prípadoch môže prieskum odhaliť aj kompletnejšie kostrové pozostatky. Vtedy záleží na pracovných prioritách, momentálnej technickej vybavenosti a časových možnostiach. Ak sa tieto ukážu ako nedostatočné, špeciálny výkop sa naplánuje na ďalšiu sezónu. V takom prípade je vhodnejšie exponovanú kostru zamaskovať, aby ju neodhalili rabovači a priekupnici. Expedície zvyčajne trvajú niekoľko rokov, čím sa zvyšuje pravdepodobnosť bohatších nálezov.

Každý nález je potrebné presne zaevidovať. Ak objavíte niečo výnimočné, napríklad kostru, lebku alebo napríklad skamenené vajcia, je dôvod k oslave. Často pracujete za extrémnych klimatických podmienok, ale ten neopakovateľný pocit “prebúdzania pravekého tvora k životu” stojí predsa za to. Samotný výkop môže trvať jednu i viac sezón v závislosti na veľkosti tvora a sedimentárnych pomeroch. Vykopané časti kostry končia vo vnútri sadrových obalov, ktoré sú označené tak, aby ste mali prehľad o jeho obsahu. Sadrové balíky sú transportované do múzea. Samotná preparácia skamenelín už prebieha v muzeálnych priestoroch, ktoré sa na túto prácu špeciálne vybavené.

Kedy môže byť objav publikovaný? Existuje nejaká lehota, počas ktorej sa o novom objave nesmie informovať?

Zjednoduším to takto - objav by ste mali do nevedeckých médií oznámiť až vtedy (ideálne v deň), keď je vaša práca publikovaná v niektorom z odborných periodík. Renomované vedecké časopisy si privilégium originality úzkostlivo strážia. Preto po prijatí článku do tlače je komunikujúci autor vyzvaný k  podpisu zmluvy o exkluzivite a všetci autori sú zaviazani časovaným embargom neposkytovať rozhovory o predmetnom objave iným mediám.

Martin pri stretnutí s Tyrannosaurom v chicagskom prírodovednom múzeu

Čo najviac zaujíma ľudí vo vašom okolí, keď im o svojich objavoch rozprávate?

Sú to obvykle otázky typu “aké to bolo veľké, koľko to malo zubov, či to bolo dravé monštrum, či sa jedná o nový druh a či točia ďalšie pokračovanie Jurského Parku …” (smiech).

Ako sa novému druhu dinosaurov vymyslí meno?

Toto privilégium ma väčšinou ten, kto daný nález popisuje ako hlavný autor. Môže ísť o jednoduchú záležitosť, ale niekedy je z toho aj nočná mora (smiech). Vedecké meno nového živočícha môžete odvodiť napríklad od názvu lokality, od historickej zaujímavosti danej oblasti, od miestneho božstva, tradície, inštitúcie, stavby, nezriedka pomenúvame nové druhy podľa mena nálezcu alebo na počesť výnimočnej osoby. Originalite sa medze nekladú. Musíte dávať pozor jedine na to, aby ste nepoužili názov, ktorý už patrí inému tvorovi.

A čo napríklad meno objaviteľa?

Hm, takýto postup sa považuje skôr za neštandardný... Pomenovať nový druh podľa vás by mali urobiť skôr iní. K výberu mena by som mal ešte dodať, že z etymologického hľadiska sa od autora očakáva vysvetlenie, ako bolo vyvodené vedecké pomenovanie nového organizmu.

Martin pri výkope obrovskyých kosti dinosaura v Gobi počas kórejsko-mongolskej expedície (Mongolsko​)

Ktorá výskumná cesta vám najviac utkvela v pamäti a prečo?

Asi čakáte, že poviem jednu konkrétnu, ale… Myslím, že sa to nedá. Všetky mi niečo dali. Všetky boli súčasťou naplnenia môjho sna. Táto práca sa totiž nedá robiť bez toho, aby ste snívali. A vyberať tú naj… by bolo nezodpovedné.

Pravdou je, že každá cesta mala pozitívne aj negatívne stránky. Ak vám niekedy bude chcieť niekto nahovoriť, že zažil len pozitíva, neverte mu. Myslím si, že je prirodzené, keď zažijete aj momenty, ktoré otestujú vašu schopnosť konať a rozhodovať v kritických situáciách.Napriek možným ťažkostiam sa teším na každú ďalšiu akciu, ktorá sa stane ďalším neopakovateľným stretnutím s pravekou minulosťou.

Existuje recept ako sa stať úspešným vedcom?

To neviem. Môžem len poukázať na to, aké vlastnosti by mal kandidát na úspešného vedca mať: pracovitosť, jasná vízia, sebadisciplína, vytrvalosť a skromnosť.

Momentálne vás človek nájde na katedre ekológie v Bratislave. To neznie ako štandardné miesto pre paleontológa…

Nuž o iné miesto sa nedalo uchádzať. Na druhej strane má ekológia s paleontológiou viac spoločné, ako by ste povedali. Progresívne vedecké odbory a tímy dnes profitujú zo schopnosti integrácie s inými. Bohužiaľ, u nás interdisciplinarita zostáva vo verbálnej rovine. Vzdelávanie a výskum na Slovensku sú prakticky i naďalej determinované vyhranenosťou jednotlivých vedných odborov. Existujú však prvé lastovičky a ostáva len veriť, že v blízkej budúcnosti nebude problém pre chemika pracovať na katedre geológie a geológa na katedre fyziky. Som presvedčený, že integrácia dnes existujúcich katedier do zmysluplnejších výskumných centier poskytne podmienky pre stieranie rozdielov medzi odbormi. Na univerzite v Uppsale som bol súčasťou tímu, ktorý pôsobil v centre evolučnej biológie. V tejto skupine by ste našli paleontológov, geológov, vývojových biológov, molekulárnych biológov, genomikov, medikov. A práve v tejto rôznorodosti starostlivo vybraných členov z rôznych končín sveta poskytlo skupine možnosti pre realizáciu výskumu, ktorý by si nemohla dovoliť žiadna z katedier našej fakulty. Tento trend je budúcnosť, v niektorých krajinách už samozrejmosť. Klasické členenie odborov, aké máme u nás, nedokáže využiť existujúci potenciál. Ja sa na katedre ekológie snažím o implantáciu integratívneho prístupu a na takomto malom príklade ukázať jeho efektivitu.

Martin a stehenná kosť neznámenho dinosaura (Mongolsko)

Dá sa výskumný projekt, porovnateľný s tými, ktoré ste absolvovali v zahraničí, uskutočniť aj na Slovensku?

Záleží na mnohých okolnostiach. Uvediem príklad. Keď som pracoval na fakulte v Košiciach, pokúsil som sa o prvé zhmotnenie môjho sna. Po štyroch rokoch príprav som organizoval expedíciu Hajnáčka. Podarilo sa mi získať významnú finančnú podporu od firmy Tauris. Akcie sa zúčastnilo takmer 20 ľudí. Sezóna bola úspešná, dokonca až tak, že sa začalo uvažovať o vytvorení prvého slovenského paleontologického múzea v Rimavskej Sobote. Skončilo to pre mňa neprijemnou skúsenosťou. Moje nálezy som už nikdy nevidel. Uplynulo dvadsať rokov a ja sa pokúšam pripraviť môj nový expedičný zámer. Tentokrát sa jedná o historicky prvú slovensko-čínsku paleontologickú expedíciu, ktorá bude pracovať v púštnej oblasti vnútorného Mongolska. Či sa to podarí, vám budem vedieť povedať o rok.