Azda najznámejší domáci predstavitelia kultúrnej sféry zvanej “improvizačné divadlo”, 3T - 3 Tvorivé tvory (herci Juraj “Šoko” Tabaček, Lukáš “Pucho” Púchovský a Stanislav “Stanley” Staško) si v tomto zoskupení odžili už 12 rokov a okolo 500 predstavení. Pri príležitosti týchto krásnych čísel by bola škoda trojicu zabávačov nevyspovedať.

Ako si spomínate na svoje začiatky a vznik 3T?

Šoko: My máme Stana na to, aby si za nás spomínal (smiech).

Stano: Ja som najstarší, takže ja som “história”. Začínali sme na Improlige (súťaž v divadelnej improvizácii, pozn. red.) v Žiline. Prvý hral Šoko - ukladal na javisku stoličky a nezbadal, že už sa hrá. Potom som prišiel ja a začali sme hrať.

Šoko: Ale proti sebe.

Stano: Hej. No a potom sa mi tím rozpadol, tak som poprosil Pucha, že “poď so mnou, poď”.

Pucho: A ja som nešiel (smiech).

Stano: No on chcel aj nechcel. Ale nakoniec som ho dotiahol.

Pucho: A potom sme mali tím my dvaja a hrali sme proti Šokovmu tímu.

Stano: Volali sme sa Dva infantilné čaje. A ty si sa volal Debrujar.

Šoko: No a v mojom tíme sa menili všetci okrem mňa.

Pucho: Šoko bol tím a zvyšok bolo družstvo. A keď sa Šokovi rozpadlo družstvo…

Šoko: Lebo so mnou nechcel nikto hrať…

Pucho: Tak sme sa spojili.

Stano: Najprv ale s nami nechcel byť, aby sa nejako rozdelili sily. No a zachutilo nám to a hoci sa hrá len 3 minúty, my sme hrali aj 10. A keďže bolo bežné, že sa robili aj 2 Improligy po sebe, organizátor nám vynadal, lebo tí čo boli na prvom predstavení nestihli vyjsť von a tí, čo boli na druhom predstavení zase nestíhali na autobusy a vlaky domov. Takže nám povedal: “Urobte si vlastné predstavenie.” A my že: “Hohoho!”.

Pucho: Ale motivovali nás aj ľudia, ktorí hovorili, že tam chodia na nás a možno ešte na niekoho… No a potom prišlo naše prvé predstavenie a naňho sme sa aj čo-to pripravili. prišlo 178 ľudí. A potom to klesalo… A po niekoľkých mesiacoch to začalo stúpať. V prvý rok sme zahrali 5 predstavení, teraz hráme tak 5 za mesiac.

Šoko: Niekedy aj 5 za týždeň…

Stano: Za mesiac sme mali aj 13 predstavení. Ale… to už sme nedávali kapacitne, 13 nových predstavení vymyslieť a pripraviť…

Šoko: To už éter nemohol uniesť toľko srandy.

Keď už sme pri prípravách, ako dlho trvá príprava na jedno predstavenie?

Pucho: Na predstavenie sa nepripravujeme.

Šoko: Prídeme hodinu predtým, zložíme kufre, rozprávame sa o rodine, o robote, potom si Pucho hrá na gitare, my sa zrytmizujeme a zrazu na nás príde kričať náš manažér, že už by nebolo zlé prísť pred divákov. A my to urobíme.

Stano: A ešte si predtým dáme naše obligátne “hop”.

12 rokov, 500 predstavení. Bola už niekedy aj “ponorka”?

Šoko: Kdežeee ponorka. Vieš ponorka… je niečo dosť malé. Ale keby si si predstavil že sa ponorí Empire State Building… Tak také už bolo. Sme ľudia, ktorí chápu, že potrebujeme byť spolu na javisku a veľa vecí si tolerujeme. Vieme kto aký je a niekedy sme schopní to prijať a niekedy to vyústi do výmeny názorov…

Stano: Niekedy to vznikne aj pri príprave za oponou.

Šoko: (teatrálne) Prestaň, toto si nemal povedať.

Stano: Nemal? Veď minule, ako si sa pohádal sám so sebou…

Šoko: No! Ale do zrkadla ja sa tak pohádam! Aj sa pohladkám.

Na akom najzaujímavejšom mieste ste hrali?

Pucho: Asi na hrade Šariš.

Šoko: No, ale hrali sme aj všelijaké “bizáry”. Že “odsuňte si stoly tam pred tým krbom…”

Stano: Pamätáš si ako sme hrali v Bratislave v 002ke?

Šoko: No, to sme hrali “do výkladu”.

Stano: Na lodi sme hrali.

Pucho: 7 rokov.

Šoko: Hrali sme dokonca v Liptovskom Mikuláši tak, že ľudia sedeli na pódiu.

Spomeniete si na nejaký extrémne kuriózny či vtipný zážitok?

Stano: My si nepamätáme ani to čo sme hrali dnes takže...

Šoko: Stala sa nám taká milá vec. Volala pani a myslela si, že volá s niekým, kto sa volá Stano Staško, vyzerá ako Pucho ale má môj hlas. Čiže z troch ľudí vyskladala jedného.

Stano: Raz v Žiline chalanovi v hľadisku zazvonil telefón a tak sme si ho od neho vypýtali, že to dvihneme. Bolo tam napísané, že volá mama. Mobil sme dali k mikrofónu, ľudia sa rehotali a ona zložila. Hrali sme ďalej a zhodou okolností presne v správnej pointe zavolala znova. Ale už sa mala chuť baviť…

Pucho: Nemala chuť sa baviť, ona sa totiž bála či ho niekto nebije. Chvíľku neverila že je na javisku.

Stano: Ale potom sa chytila a dohrala to s nami.

Šoko: Ale ono hovoriť o tom, čo vtipné sme zažili…

Stano: To nikdy nie je vtipné, keď o tom rozprávaš.

Šoko: Veď práve. Bohvie, či my vôbec robíme srandu.

Tak sa radšej opýtam na niečo naozaj nečakané.

Pucho: Raz ma nahneval jeden chlapec na jednom námestí, tak som ho ponoril do fontány.

Stano: Počas hrania.

Pucho: Tak lebo ma bil a kopal. Mali sme tam deti a mali sa správať ako deti ale on sa správal…

Šoko: Ako jeho tata.

Pucho: Ako malý, nepríčetný tiger. No tak počas toho ako ma kopal, tak sa mi naňho nechcelo kričať, chcel som mu len trošku “strihnúť” jeho aktivitu. No a odniesol som ho 50 metrov do neďalekej fontány.

Šoko: Bol december.

Pucho: Ale nie, bol 1.máj (smiech). Na Hviezdoslavovom námestí.

Stano: Inak, mali sme už aj zásnuby na javisku. Prišiel za nami chalan, s požiadavkou, či by mohol svoju frajerku požiadať o ruku na našom predstavení. Súhlasili sme, ona o ničom nevedela a keď sme vymýšľali ako to spraviť, Šoko sa rozhodol, že bude hádzať toaletný papier a kto ho chytí, ten príde na javisko. Sedeli dosť ďaleko a ja som hovoril že to nedoletí, on že to doletí a pred nimi sedel plešatý “týpek”, jemu sa to od hlavy odrazilo, chytil to ten chalan a hrali sme scénku s režisérom či ako to bolo… (pozrie na Pucha)

Pucho: To je príhoda mimo mňa, ja si to nepamätám…

Stano: Ona sedela v kresle, my sme ho navigovali čo a ako má robiť na javisku a keď prišiel k nej povedali sme “a teraz povedz ten text, ktorý si sa naučil”. A diváci spustili rehoooot, že aký text sa už len mal naučiť. No a on si kľakol a vytiahol prsteň. Zrazu úplné ticho, z hľadiska začali ľudia svietiť mobilmi, neskutočná atmosféra… A ona sa mu vrhla do náručia a teraz sú už 3 roky svoji.

...

Šoko: A odkedy sme 3T kto všetko s nami už “zahral”? Lukáš Latinák… Kto ešte?

Stano: Lasica.

Šoko: Ludwig Bagin, musíme to povedať… Ten s nami hral trikrát.

Stano: A ja som bol pri tom?

Šoko: A ty si bol pri tom. Raz s nami hral Tomáš Hudák.

Stano: Tak pri tom som nebol.

Šoko: Lebo hral za teba.

Stano: A Pomajbo?

Šoko: Aj Pomajbo. A hrali sme aj s Čekym.

Stano: A mnohí chcú s nami hrávať.

Pucho: No… Minule Šesták, Karhan a Dubovský.

Šoko: Ale v Národnom je petícia. Oni sa škrtajú a podpisujú, kto s nami bude hrať najbližšie. Ale je to za trest.

Pucho: A ešte je kopec muzikantov, ktorí s nami nechcú hrávať ale my ich nakoniec uplatíme aby šli.

Šoko: Žbirka naposledy, že? Čo dostal 15 litrov.

Pucho: Hej, dostal 15 litrov. Burčáku.

Šoko: A chcel stáť, lebo že to neusedí.

Stano: Aj Ďurinda chcel s nami hrať.

Šoko: Ale sme ho nezobrali.

Stano: Lebo že… so stužkami nie.

Šoko: No, lebo on má na gitare tie strapone, ako to Pišta Vandal nazval, také stužky…

Stano: No, už máš 11 minút nahrávky, to máš akurát.