Má starnúca garda ešte čo ponúknuť? V Hollywoode začínajú miešať karty mladší a progresívni režiséri, ktorí sú rovnako hladní, ako bola generácia Zemeckisa či Spielberga pred rokmi. Obaja zmienení už čosi zo svojho lesku stratili a ich filmy márne siahajú po úspechu, čo tu bol kedysi. Očakávaný Zemeckisov nový počin je preto vhodným príkladom.

Spojenci s odhadovaným rozpočtom 85-miliónov dolárov zarobili doposiaľ necelých 110 miliónov. Pre Zemeckisa a Pitta ako veľké hollywoodske mená, a tiež pre Paramount, ktoré čísla určite znervóznili, je slabučký zisk dozaista nepríjemnou fackou. Ale nie je to až také prekvapenie a v nasledujúcich riadkoch si vysvetlíme prečo.

Max Vatan (Brad Pitt) prichádza v roku 1942 do Maroka splniť misiu – spáchať atentát na nemeckého veľvyslanca. Úspešne dokončiť úlohu mu pomáha šarmantná Francúzka Marianne (Marion Cottilard), ktorá hrá jeho ženu, aby nikomu jeho príchod do Casablanky nebol podozrivý. Rola Marianne, milujúcej manželky, je mimoriadne dôkladná. Maxa nespúšťa z očí, neustále sa k nemu túli, necháva ho nocovať na streche domu, ako to tamojšie ženy robia na dôkaz po dobrom sexe. Jej správanie je natoľko presvedčivé, že strácame niť, kedy predstiera a kedy sú jej city skutočné. A práve táto neistota vytvára predpoklad pre prichádzajúcu zápletku a konflikt po tom, čo sa v Londýne vezmú a Marianne mu porodí dcéru.

Marion Cottilard a jej pomyselná dvojrola vytvárajú požadované napätie počas celej minutáže. Výrazným hereckým prejavom obohatila najdôležitejšiu postavu filmu, o ktorej si nie sme do poslednej chvíle istí, kým vlastne je. A práve mätúce prvky a neustále v napätí nás zväzujúca atmosféra sú devízou Spojencov, ktorí počas celých stodvadsiatich minút nespomalia. Navyše Alan Silvestri je autorom hudby, a tá je rovnako pulzujúca, znepokojivá a miestami príjemne atmosférická.

Pre Marion Cottilard to bol druhý film z prostredia druhej svetovej vojny (prvý bol Lisa v roku 2001), pre Brada Pitta už dokonca štvrtý. Dobové kostýmy si obliekol v Tarantinových Nehanebných bastardoch (2009), v krátkometrážnom Beyond All Boundaries (2009) a v Železnom srdci (2014). Je vhodné podotknúť, že o kvalite herectva trikrát na Cenu akadémie nominovaný Američan viackrát presvedčil, preto nie príliš vydarená rola kanadského špióna v Spojencoch vytvára viaceré otázniky.

Zatiaľ čo francúzka kolegyňa je jedným z najsvetlejších fragmentov filmu, Pitt navodzuje dojem, že do príbehu príliš zainteresovaný nebol. Je otázne, či jeho rola naozaj mala pôsobiť natoľko odmerane a na tvári úsporne, alebo ide o prešľap. Nie je zvykom vidieť herca jeho postavenia pomerne nezáživne sekundovať ženskej postave. Aj keď sa o Spojencoch a údajnej afére, po ktorej nastal rozchod populárnej hollywoodskej dvojice, veľa popísalo, je nepravdepodobné, že práve to je skutočný dôvod. Jeden z najlepšie platených hercov je v tvári uhladený, čistý a neprirodzene mladý. Pôsobí ako zostarnutý model, čo pre päťdesiatnika vo vojnovom filme nie je prirodzené a uveriteľné.

Aj Zemeckisovi dochádzajú náboje. Neustále sa pridržiava zaužívanej hollywoodskej podoby a tradičného rozprávania. Spojenci sú farbistí a preštylizovaní. Aj napriek dobovej atmosfére nie je núdza o výrazné farby. Ako príklad môže slúžiť Maxov výrazný župan alebo žlté tulipány na terase, a to v scéne, kde dochádza k vražde. S podobnými farbami je to pri scénach, ktorých úlohou je vyvolať napätie či úzkosť, vždy odvážne, Zemeckis však okrem farieb podsúva aj príjemné zábery. Spojenci sú remeselne efektívne spracovaným filmom plným okázalých záberov a ich výsledná forma demonštruje lesk klasických hollywoodskych diel. Odkazy ku kultovej Casablanke (1942) v podobe kostýmov či impozantného príchodu do nočného podniku, sú zjavné, no pri pohľade na Zemeckisov nový film nie je ťažké spomenúť si na ešte okázalejšiu a prešpikovanejšiu obrazovú štylizáciu Veľkého Gatsbyho (2013).

Na druhej strane filmy tejto staršej generácie amerických režisérov strácajú diváka. Síce sú poväčšine zárukou kvalitnej filmárčiny, neprejavujú žiadny progres, nehľadajú nové, rafinovanejšie spôsoby rozprávania, s ktorými prichádzajú iní, a predovšetkým sa nepúšťajú do aktuálnych tém. Fiktívny príbeh lásky počas druhej svetovej vojny môže zanechať pozitívne dojmy, ale neprináša nič pre nastávajúcu generáciu zosobňujúce, odvážne, drzé alebo kontroverzné. Zemeckis sa už roky drží vlastných postupov pri produkcii, a to medzičasom patril k najtalentovanejším filmárom v Hollywoode, teraz však strácha dych.

6/10

Pavel Bielik