Zaujímavosti / Cestovanie / Rozhovory / 27. november 2016

Cestovateľka mrazivým severom Veronika Nerádová: Dúfam, že na ceste domov sa zmestím do povolených 20kg (rozhovor)

Veronika je prototypom zimného človeka a miesto vylihovania na piesočnatých plážach preferuje nehostinné severské krajiny. Inštruktorka snowboardingu vychovaná v obklopení hôr si dnes plní svoje cestovateľské sny.

Podľa sociálnych sietí sa zdá, že neustále cestuješ.

Áno, v ľuďoch často budím dojem, že som stále niekde na cestách a doma veľmi neobsedím. Určite je ale množstvo ľudí, ktorí toho precestujú oveľa viac ako ja. Moje cestovateľské putovanie ale ponímam tak, že keď už niekde som, tak sa snažím preskúmať okolie čo najviac. Vidím horu, chcem na ňu vyliezť. Vidím pláž, chcem je prejsť celú. Keď už som na nejakom mieste, chcem ho vidieť z každého uhla a nájsť všetko, čo ponúka. Nájsť sa toho dá oveľa viac, než len typické turistické atrakcie.

Skús v skratke popísať svoje posledné cestovateľské zážitky.

Za posledný rok som sa vyskytla na viacerých miestach, či už na kratšiu chvíľu, alebo na pár mesiacov. Po pol roku strávenom v Škótsku som na skok zavítala do Dublinu, trochu pochodila Wales a Snowdoniu (národný park vo Walese) a cez Anglicko som sa presunula späť na Slovensko. V zime som potom neskôr navštívila Rakúsko, Švédsko a Fínsko a cez Poľsko sa presunula na vysnívaný Island. Na jar to bola návšteva Macedónska a potom som na leto odišla do Anglicka, kde sa mi plány ale všelijako pomenili. Teraz som v Nórsku. Predtým to boli hlavne kratšie návštevy miest napr. v Holandsku a Anglicku alebo roadrip v Nórsku a Fínsku.

Zem obrov a majestátnych fjordov, kde sa človek cíti ako hosť. Ľadový ostrov, na ktorom prírodné zákony stoja vysoko nad tými ľudskými alebo farebné prstence polárnej žiary vlniace sa nad hlavami na najväčšom lávovom poli na svete. Aké dojmy v človeku zanechajú takéto momenty?

Milujem každý západ a východ slnka a všetky čarovné výhľady na tento skvelý svet.  Tieto momenty ma vždy utvrdia v tom, aká je príroda krásna a nechápem, prečo niektorí ľudia presedia celý život doma. Byť sama uprostred ničoho a cítiť sa ako mravec v porovnaní s tým, čo je okolo mňa je pokorný pocit. Človek si opäť raz pripomenie, že nie je stredobodom vesmíru, ale len súčasťou niečoho väčšieho a silnejšieho.

Sólo-cestovanie nie je jednoduché. Ako to zvládaš?

Nie som typ človeka, ktorý potrebuje byť stále obklopený ľuďmi. Samota mi problém nerobí, je pre mňa skôr určitá forma terapie. Mám rada cestovanie osamote, hlavne keď sa vyskytnem niekde, kde naozaj nie je nikto iný, len hory, zvery, ticho a ja. Aj keď som sama, na cestách vždy stretnem niekoho na rovnakej “vlnovej dĺžke” s kým sa dá viesť  zaujímavá konverzácia.

Ako si sa vysporiadala s nástrahami premenlivého počasia severu?
Pokiaľ ide o počasie na cestách, to bohužiaľ ovplyvniť neviem. Ale Severania majú jedno múdre príslovie, ktoré hovorí, že neexistuje zlé počasie, iba zlé oblečenie. Ja len dúfam, že raz budem vybavená natoľko, že keď začne liať, nebudem zmoknutá ako kura. Ale aj pokiaľ mi nad hlavou nesvieti slnko, krajina má stále svoje čaro a idem von. To ale niekedy neplatí o lietadlách a vlakoch, ktoré často meškajú alebo neprichádzajú. Potom treba narýchlo improvizovať.

Ako si sa dostala k súčasnej práci v Mountain lodge so svorkou alijašských Husky za hranicou Severného polárneho kruhu?

Pred rokom kamarátka na Facebooku zdieľala odkaz s ponukou dobrovoľníckej práce v Kanade, ďaleko od ľudí, uprostred ničoho cez dobrovoľnícky portál Workaway. V tom momente som sa zamýšľala nad prerušením štúdia a odchodom, lebo škola ma aj tak nebavila. Postupne som zistila, že na tomto portáli sú tisíce podobných ponúk v každej krajine, stačí si len vybrať. Ja som si vybrala Nórsko, lebo je to krajina môjmu srdcu blízka. V spojení so psami, polárnou žiarou a snehom to bola pre mňa takmer okamžitá voľba. A je tu skvelo!

Čo všetko táto práca obnáša a aké je to starať sa o dvadsaťštyri ťažných chlpáčov?

Je to úžasná skúsenosť ako aj balzam na dušu. Je skvelé sledovať ako človek po čase naberá sebavedomie pri práci so psami a ako má každý jeden Husky inú povahu a osobnosť. Aj keď sú to tie najmilšie, maznavé stvorenia, po zapriahnutí človek rýchlo zistí, že toto nie sú domáci miláčikovia, ale športovci alebo atléti. Každodenne kŕmime ráno a večer, keď treba dostanú lieky alebo masáž svalstva. Treba pozorne sledovať ich stav, či nie sú zranení a či sú v poriadku. Jeden natiahnutý sval ich môže vyradiť na celú sezónu. No a potom prichádza na rad tréning. Momentálne sa nachádzame v priebehu jesennej prípravy na zimnú sezónu. Pokiaľ nie je dostatok snehu, psy sa zapriahnu pred štvorkolku a ťahajú. Vzdialenosť sa postupne zväčšuje. Naposledy sme išli tri hodiny cca 42km pri teplote -18°C za sprievodu obrovského mesiaca naľavo, zapadajúceho slnka napravo, sobov popri ceste a polárnou žiarou nad hlavami. V zime ich čakajú preteky Finnmarksløpet, kde pobežia 500km.

Akí sú ľudia za polárnym kruhom?

Za posledných pár mesiacov som sa stretla s veľa zaujímavými ľuďmi, ale bolo by ťažké hodiť ich do jedného vreca. Sever Nórska je v podstate zem Saamov a ich kultúra je tu dosť viditeľná. Miesto, kde bývam je posledným domom pred obrovskou náhornou plošinou plnou sobov a pár domov, kde sa pár Saamskych rodín živí práve chovom sobov. Veľa názvov a značení je tu v ich jazyku. Všeobecne sa o Nóroch hovorí, že sú chladní, možno je to aj pravda. Ja sa ale nachádzam na mieste, kde sa skoro každý venuje psím záprahom a preto sa aj susedia navzájom poznajú. Toto je jednoducho miesto, kde človek musí byť samostatný a milovať prírodu.

Vieš si predstaviť žiť na mieste polárneho dňa a noci dlhodobo?

Keď som sem prišla, deň bol relatívne dlhý, ale polárnym dňom sa to nazvať už nedalo. Momentálne je tma už o pol tretej a o štvrtej mám pocit, že je už desať hodín a koniec dňa. Myslím si, že za chvíľu tu budú ľudia fungovať s čelovkami prirastenými k hlave. Je to mätúce a počas tréningov sa dá stihnúť západ aj východ slnka aj za dve hodiny, čo aspoň dáva všetkému krásnu farbu. Polárnu žiaru vidno niekedy už aj o tretej, čo je vcelku príjemné. Myslím, že to je len silou zvyku a ľudia, ktorí tu žijú si z toho nič nerobia, len nabíjajú baterky o čosi častejšie. Ak by som sa tu rozhodla zostať dlhodobo, pri tom všetkom čo tu je, by mi to za to stálo.

Pred Nórskom si strávila nejaký čas ako dobrovoľníčka pri surferoch v Devone. Čo obnášala táto práca a aké je surfovanie na Britských ostrovoch?

V Devone som v podstate skončila náhodou. Po práci na Glastonbury festivale som mala namierené do Cornwallu, ale na spomínanej stránke Workaway som videla ponuku pracovať v Surf Cafe & Lodge spojené so Surf School. Neodpisovali, tak som sa tam dostavila osobne a miesto sa mi hneď zapáčilo. Po debate s majiteľom sme sa dohodli že tam môžem ostať. Práca bola hlavne o robení kávy a príprave abnormálne veľkých klasických britských raňajok, ale po skončení sme si mohli vziať surf a neoprén a o 5 minút byť na pláži. Celý tento región sa mi zdal ako všetko možné, len nie Anglicko. Vyzerá to tam ako nejaká dovolenková destinácia plná pláží a útesov. Podmienky na surfovanie sú v Devone a Cornwalle veľmi dobré, ale hlavne ja som len v začiatkoch svojej surferskej kariéry, takže aj malé vlnky mi bohato stačili.

Čo všetko ukrýva tvoj batoh pri cestách po Európe?

Po každej ceste zisťujem, že príliš veľa a zaprisahávam sa, že nabudúce si už to nepotrebné oblečenie naozaj nevezmem. Každopádne, na kratšie cesty beriem len malý batoh ako príručnú batožinu s pár kusmi oblečenia, knihou a GoPro kamerou. Keď idem na dlhšie, tak väčšinou prechádzam z letnej do zimnej sezóny, takže treba toho trocha viac. Potom sa ľudia v lietadle v júli čudujú, prečo si beriem do Anglicka obrovskú zimnú bundu. Pribalím aj notebook na občasné písanie, spacák, ktorého som sa zbavila v Londýne, gumáky, ktoré nechávam v Nórsku a knihy, ktoré som po ceste nechala na miestach, kde som prespávala. Dúfam, že na ceste domov sa zmestím do povolených 20kg.

V zimných mesiacoch pracuješ ako inštruktorka snowboardingu v Nízkych Tatrách. Čo ťa na tejto práci najviac baví a ako je možné, že každoročne odjazdíš viac kilometrov ako aktívni lyžiari?

Niekto rád pije ráno kávu, inak sa nepreberie. Mojou rannou kávou je prvá jazda. To je to, pre čo sa ráno v zime budím a to, na čo sa teším pol roka. Baví ma na tom to, že to nie je normálna práca, skôr len privyrobenie. A popri tom, robím čo ma baví a tým je jazdenie. Mám rada sneh, zimných ľudí, hory a všetko čo k tomu patrí, ako aj každý deň počas piatich zimných mesiacov. Neviem, čím to je, ale asi ma nebaví pozerať sa na kopce z dola a sedieť vo vnútri, keď môžem jazdiť.  Na zimu som čakala vyše pol roka. Aj tak to znova utečie ako voda.

Peniaze sú často najväčšou výhovorkou pre ľudí, ktorých láka cestovať, ale ešte stále nenabrali odvahu. Ako to vidíš ty? Predsa len krajiny ako Nórsko, Fínsko či Island patria k najdrahším v Európe.

Áno, často sa stretávam s tým, že ľudí odrádzajú od cestovania náklady. Ja osobne som väčšinu letov do väčších miest absolvovala v cenovom limite dvadsiatich eur za spiatočnú letenku. Nemyslím si, že to je veľká suma obetovaná na zážitok. Nekupujem žiadne nákladné hmotné veci a preto sa mi ľahšie míňa na cestovanie. Samozrejme, že cestovanie nie je zadarmo, ale je veľa spôsobov ako si cestu finančne odľahčiť. Ja sa snažím čo najčastejšie využívať couchsurfing alebo teraz dobrovoľníčim za ubytovanie a stravu. Pri krátkej ceste do severských krajín, o ktorých viem, že sú nákladné, sa dá jedlo jednoducho zobrať so sebou z krajiny, odkiaľ idem a nemíňam peniaze na zbytočnosti. Len na veci, ktoré sú naozaj nevyhnutné. Áno, sú to drahé krajiny, ale keď si človek cestu rozumne naplánuje, dá sa ušetriť nemalý peniaz. A letenky nie sú také drahé, aby ľuďom bránili v cestovaní.

Mnoho ľudí uprednostňuje skôr exotiku a od zimy utekajú čo najďalej. Čo ťa púta k nehostinnosti ľadových krajín?

Nie som človek kompatibilný s vysokými letnými teplotami. Vyrastala som v horách s čerstvým horským vzduchom a asi to ma naučilo existovať v chlade a mať rada zimu. Keď som zostávala na leto doma, robila som v ľadovej jaskyni a vôbec mi neprekážalo, že na mňa nepraží slnko. Na severe ma fascinuje krásna príroda, ale aj to, ako môže mať obrovská krajina tak málo obyvateľov. Ľadovce, zasnežené hory, oceán, to všetko je pre mňa ukážkou toho, akú silu má príroda. Možno sa raz poberiem aj trocha južnejšie, lebo aj tam je určite krásne, ale pravdepodobne nie v lete. Asi by som sa do piatich minút roztopila.

Máš pred sebou nejaký konkrétny cestovateľský cieľ, ktorý by si v budúcnosti rada pokorila alebo ďalšie z povolaní, ktoré by si rada vyskúšala?

Uvidím, čo mi život prinesie. Momentálne nemám na mysli žiadne povolanie, ale keď sa vyskytne niečo zaujímavé, určite tomu dám šancu. Krajiny a miesta, ktoré by som rada navštívila sa mi každým týždňom kopia a ja budem vďačná, ak sa mi podarí uvidieť aspoň štvrtinu z nich. Vždy som ale chcela navštíviť Isle of Skye, ktorý sa mi podaril minulý rok a taktiež aj Lofoty. Tam sa chystám za pár dní. V hlave mám momentálne uložené miesta ako Svalbard, Faerské ostrovy, Gruzínsko, Kirgizsko alebo Aljaška. Ale samozrejme sú miesta, kam sa chcem určite opäť raz vrátiť ako napríklad Island, Škótsko alebo Nórsko.

Michal Haviar

foto: Veronika Nerádová, Michal Haviar

 

Čítaj slovenské správy pohodlne aj v mobile. Stiahni si aplikáciu Slovak news reader