Ponúka iný pohľad na filmy či seriály, než nájdete v bežných recenziách. U našich západných susedov vytvoril unikátny projekt zameraný najmä na filmy - a čuduj sa svete, ľudia mu za jeho tvorbu pravidelne platia. Dámy a páni, Kamil Fila.

Ako vlastne vznikol nápad “nechať si platiť za recenzie”?

Prišlo mi úplne normálne, že ľudia by za recenzie mali platiť. Už pred 15timi rokmi som dostal peniaze za to, že som niečo napísal. Samozrejme, boli to honoráre od redakcií a vydavateľstiev. Ľudia teraz platia sami od seba, rozdiel je len v tom, že mám vlastný projekt, ktorý nesie moje meno a je mojou značkou. Je to prirodzená vec a mám pocit, že tento trend sa bude ešte rozširovať. Podľa mňa je ešte na českom trhu miesto pre jedného samostatného kritika či filmový časopis.

Pri aktuálnom systéme si musí váš čitateľ platiť za recenzie pravidelné čiastky. Nebolo by lepšie vytvoriť jednoduchú crowdfundingovú kampaň, ktorá by zabezpečila chod webu aj do budúcna?

Takto som nikdy nerozmýšľal, pretože ja sám, hoci som párkrát na nejaký crowdfunding prispel, tomu veľmi neverím. Teoreticky by sa to zrejme dalo, bolo však ťažké predstaviť si, čo vlastne taký “chod” znamená. Občas zaplatím grafikovi alebo programátorke za nejaké úpravy, ale inak je chod moje navštevovanie filmov a písanie.

Ja som dokonca ani neuvažoval o reklamách. Môj marketingový prístup k tomu bol strašne primitívny, spontánny a nevykalkulovaný.

Takže ste išli do tohto projektu “naslepo” a pred jeho spustením neprebehla žiadna dlhodobejšia marketingová analýza?

Ani nie, vychádzal som však z jednej dôležitej veci - na základe môjho pôsobenia v Aktuálně.cz a v týždenníku Respekt som vedel, že zhruba 3000 ľudí vyhľadávalo každý týždeň moje meno. Okrem toho ma na Facebooku má v priateľoch alebo sleduje skoro 11 tisíc ľudí. Predpokladám teda, že časť z nich bude ochotná za moje texty platiť.

Koľko rokov sa už venujete filmovým recenziám, prípadne filmom celkovo?

Prvé pokusy, “filmové deníčky” a nejaký prvý vlastný fanzine som si vytvoril niekedy v mojich  šestnástich. Písaniu ako takému som sa však naozaj začal venovať niekedy okolo dvadsiatky, rok nato som už písal celkom intenzívne do rôznych magazínov a revue a približne od mojich dvadsiatich troch rokov ma písanie začalo aj reálne živiť. Takže sústavne sa tomu venujem nejakých trinásť rokov.

Má odbor “filmová kritika” tendenciu transformovať sa?

V skratke tu vidím tri generácie: Tú staršiu, ktorá interpretuje vždy len jedno dielo v rámci jedinečného vývoja individuálneho tvorcu. Potom je tu moja generácia, ktorá dielo vidí v širšej sieti vzťahov, menej interpretuje a viac analyzuje s ohľadom na spoločenské podmienky. No a najnovší trend v písaní o filmoch sa sústredí na popis podmienok filmového priemyslu a o čosi menej interpretuje jednotlivé diela. Ekonomickejšie poňatie filmu je zrejme aj jeden zo spôsobov, ako tieto recenzie v novinách udržať - viac ekonomického pohľadu a menej kultúrneho “rozjímania”. Ja sa snažím popísať to, čo som videl a ozrejmiť ako to na mňa pôsobilo a ako by to mohlo pôsobiť na iných ľudí.

"Mojim zámerom je rozviazať jazyk, myslenie, klásť si oveľa viac otázok, dávať k nim aj odpovede."

Mesačné predplatné stojí 50, ročné 480 a doživotné 5000 korún. Prečo práve ceny, aké ste použili?

Zvažoval som svoju trhovú cenu a tiež som sa zamýšľal, čo ľuďom “nevadí obetovať”. Jednoducho peniaze, ktoré im nebudú chýbať, môžu použiť na toto. Žartovne som do popisu pridal, že drahšie sú aj pornostránky či krabička cigariet. A za túto sumu teda nie je problém zaplatiť si recenzie, ktoré inde mať nebudete. 50 korún mesačne za prístup k všetkým článkom na stránke proste nie je veľa. Nevylučujem, že časom to o čosi zdražie, ak porastie prestíž webu jestevetsikritik.cz alebo ak pridám viac rubrík, obsahu a vylepším tým celú stránku. Ale nebude to nič radikálne, možno zvýšenie na nejakých 60-70 korún.

Mohli by ste v skratke načrtnúť, aký obsah navyše dostanú predplatitelia?

Predplatiteľ by mal mesačne dostať 6 až 8 recenzií a zhruba podobný počet komentárov. Okrem týchto platených vecí mám na webe videorecenzie či trailerové novinky. Niekedy je toho viac, niekedy menej - záleží od rozsahu, od témy, od toho či je o čom písať, a niekedy proste neviem text dokončiť - niečo si načrtnem počas konferencie či prednášky a potom to už neviem dať dokopy. Budem sa však viac venovať webu, takže takýchto problémov by malo ubudnúť. Plánujem sa prezentovať viac na internete než “v reále”. Za posledný rok som chodil aj dvakrát, niekedy aj trikrát do týždňa na rôzne akcie, rozhovory, semináre, konferencie, premiéry, verejné diskusie a pod. Teraz však z tohto ubudne a ja sa viac stiahnem k písaciemu stolu.

V čom sú recenzie na vašom webe iné, ako tie, ktoré bežne vidíme v mainstreamových médiách?

Za prvé, tá stránka sa volá “Ještě větší kritik” preto, lebo v nej nájdete aj väčšie texty. Dnes majú niektoré recenzie aj menej ako 2 normostrany. Mojim zámerom je rozviazať jazyk, myslenie, klásť si oveľa viac otázok, dávať k nim aj odpovede. Práve toto je dôležité. Dopovedať veci, nezostať len pri frázach a nedokončených myšlienkach.

Za druhé chcem, aby texty boli aspoň trochu vtipné. Nesnažím sa do toho vložiť všetko úsilie, nie som len internetový “vtipálek”, do textu však dávam trochu humoru a cynického nadhľadu. Niekedy sa počas písania zmením z cynika na trochu citlivejšieho autora, čo môže mnohých prekvapiť - človek zistí, že sa dá aj takýmto spôsobom “meniť polohy” a je vidieť, že autor dokáže zaujať viac pozícií a počas textu sa jeho myšlienky vyvíjajú. Toto je pridaná hodnota dlhého písania. Uvidíte, že človek má v sebe viac stránok, ktoré sa postupne počas tvorby textu dostávajú na povrch.

Už dlhšie pracujete v médiách a preto určite poznáte mnohých protagonistov či ľudí, ktorí stoja v pozadí domácich projektov. Je ťažké si v takomto prípade zachovať objektivitu?

Nie je to problém, ak samotní tvorcovia pochopia, že moja kritika je o ich dielach, nie o nich samotných. Myslím si, že ľudia, ktorí si so mnou odžijú dve-tri recenzie, pochopia, že niesom zákerná špina, ale že tie texty myslím vážne, že sú úprimné a že v sebe nesú moje plusy aj mínusy.

Stáva sa vám na základe tohto, že ste dostali aj nejakú spätnú väzbu (negatívnu alebo pozitívnu)?

Áno, deje sa to stále. Dosť dlho som udržiaval komunikáciu s režisérom Robertom Sedláčkom, ale aj s Janem Hřebejkem či Janem Prušinovským. Často mi píšu aj dokumentaristi, ktorí sú radi, keď o nich píšem. Nemajú veľké publikum a chcú, aby ich filmy vyvolávali diskusiu a tak sa o nich radi bavia a argumentujú - a to je dobre.

Od hercov prichádza spätná väzba málokedy. Možno ide o ješitnosť, možno málo čítajú, možno ide o niečo iné.

Blbé je to však s producentmi. Tí si kritiku berú veľmi osobne. U tvorcov ich povesť až tak neutrpí, producenti však musia celý projekt vypiplať od úplnej nuly a vkladajú doň dôveru. A zrazu príde niekto, kto im povie, že ten projekt nie je až tak dobrý. Pre neho to nie je napadnutie tvorivého zámeru či schopností, ale skôr útok na jeho investíciu. A ja tú prípadnú averziu chápem.

"Najťažšie je neopakovať sa. Vymýšľať nové veci, slová, prirovnania…"

Aké filmy chce dnešný divák (globálny aj ten stredoeurópsky alebo český)?

Podľa mňa mizne stredný prúd a filmy sa už delia len na “blockbusteri” a “artové”  a to sa deje v podstate tak celosvetovo, ako aj v rámci malej českej kinematografie. Mám ale zároveň dojem, že diváci sa stali univerzálnejšími a dokážu konzumovať striedavo oboje, superdrahé aj veľmi lacné filmy. Neviem prečo to tak je, možno je to tým, že si zvykli na sledovanie v menších formátoch, napríklad na mobiloch, a tak im nevadí, ak má film menší rozpočet či technickú kvalitu. Moja generácia skôr opovrhovala dokumentom a niektorými umeleckými filmami, ktoré nám prišli produkčne lacné.
Tiež mám pocit, že všetko nové, čo sa do filmu prinesie, sa hneď ujme, pričom producenti stále radšej stavia na istotu - a divák sa unaví pri opakovaní tej istej schémy. Potom sa pohybujeme “vo vlnách”, ktoré trvajú 5-6 rokov, kým nepríde zmena, nový prístup k žánru, ktorí ľudia berú ako čosi oslobodzujúce. To čo som povedal však netreba brať tak, že divák prijme úplne všetko. Jeho vkus je veľmi tvarovateľný. A preto by sa producenti nemali báť častejšie riskovať.

Čo je na práci filmového kritika najťažšie a čo je najkrajšie?

Najťažšie je neopakovať sa. Vymýšľať nové veci, slová, prirovnania… Snažím sa nerecenzovať podobné žánre, aby som sa neopakoval. Po 15 rokoch, ktoré som strávil písaním, je niekedy naozaj náročné napísať niečo, čo tu ešte nebolo.

Ťažké a zároveň veľmi pekné je práve napísať niečo, čo nikto iný predo mnou nenapísal, na čo nikto iný neprišiel. Vtedy má človek pocit hrdosti a možno je v tom cítiť aj egoizmus. Nedá sa tiež písať bez istej “grafománie”.

Pravda je tiež, že som stále do istej miery parazitom, ktorý nič nové nevytvoril, som len človekom, ktorý “si vie všímať”. A aj tú všímavosť je dobré si trénovať. Ale toto je práca filmového kritika. A úplné zlo je preňho priemerný film, lebo tam sa niekedy ani nie je čoho chytiť. Priemerný film vadí kritikovi viac než ten “blbý”, pretože ten ponúka mnoho podnetov.

Tvorí web http://www.jestevetsikritik.cz/ váš jediný (alebo aspoň najpodstatnejší) zdroj príjmu? Pýtam sa najmä preto, lebo chcem vedieť, či môže takýto projekt vygenerovať dosť peňazí na uživenie jedného človeka, prípadne celej redakcie, atď..

Môžem povedať že aktuálne príjmy sa blížia tým, ktoré som mal počas pôsobenia v Respekte a sú prakticky rovnaké ako v Aktuálně. Jednotlivca to uživí, rád by som však platil aj mojej editorke, asistentke. Momentálne jej platím almužnu, viac sa nedá.

Aktuálne čísla hovoria, že mám 750 predplatiteľov, ideál k tomuto by bolo tisícka. Verím, že budúci rok sa tento plán naplní.

"Priemerný film vadí kritikovi viac než ten “blbý”, pretože ten ponúka mnoho podnetov."

Okrem písania sa podľa vašich slov venujete aj čítaniu textov, ktoré s filmami viac či menej súvisia. Viete aspoň približne odhadnúť, koľko času týždenne vám takéto štúdium zaberie?

Čítanie mi určite zaberie viac času než sledovanie filmov. Ak mám možnosť, tak informáciám ku konkrétnemu filmu venujem aj deň či dva. Iné je to, samozrejme, pri festivaloch, kde nie je tak veľa času na prípravu. Človek si rýchlo prečíta katalógový popis, pozrie si filmografiu daného autora vo filmovej databáze, po premietaní si možno ešte stihne prečítať jeden rozhovor a potom má dve až tri hodiny na to, aby medzi projekciami spísal svoje dojmy.

Koľko kníh o filmovej teórii ste už prelúskali?

To neviem. Základy som nabral na vysokej škole, kde som týždenne k tomuto prečítal väčšinou jednu knihu a dva dlhé seminárne texty. Teraz už to ide pomalšie, ale prakticky všetko, čo v Česku na túto tému vychádza, si zadovážim. Samozrejme, stále čítam časopisy Cinepur a niekedy “Iluminace”, občas Film Quaterly a snažím sa brázdiť po weboch, ktoré mám uvedené v odporúčaných textoch na “Ještě větším kritikovi”.

Je podľa vás táto práca rešpektovaná?

Myslím, že veľmi nie. Človek príde unavený z práce domov, naštve ho politika, tak si ide pozrieť film a prečíta si kritiku, a aj tie príjemné momenty z kina mu niekto skazí, prípadne cíti, že ho niekto pred návštevou kina varuje a odrádza. Vtedy je ťažké mať rád toto povolanie. Kritik je pre mnohých proste kazisvet ich zážitkov. Na druhej strane sú ľudia, ktorí nemajú čas filmy sledovať a sú radi, ak im niekto aktuálnu produkciu aspoň trochu “odfiltruje”. Viem, že je to menšina, ide o minimum ľudí, ktorí sledujú kultúru.

Osobne sa však s negatívnymi reakciami nestretávam. Aj keď film veľmi nepochválim, snažím sa do textu o ňom pridať niečo vtipné, zaujímavé a aj nejakú pridanú hodnotu, ktorú si čitateľ z článku odnesie. Navyše niesom ten typ kritika, ktorý sa venuje len vysokému umeniu. Pohybujem sa po všetkých poschodiach a nestane sa, že by som preferoval jeden typ filmu pred ostatnými. Tiež som ochotný s čitateľmi komunikovať a myslím, že pôsobím skôr “harmonizačne”. Je pre mňa dôležité, aby ľudia chápali, prečo si niečo myslím, hoci s tým nemusia úplne súhlasiť.

Ján Janočko

Foto: Archív Kamila Filu