Prečítajte si rozhovor s mladým a talentovaným vodákom Jakubom Grigarom, ktorý reprezentoval Slovenskú republiku na letných Olympijských hrách v Rio de Janeiro.

Mal som po nej veľmi zmiešané pocity. Vedel som, že piate miesto je fajn, ale veľmi ma mrzelo, že o lepší výsledok som prišiel na posledných štyroch bránach. Spravil som tam tri chyby, ktoré si mnoho ľudí ani nevšimlo, ale vo finále olympijských hier vás proste takéto chyby stoja veľa…

Čomu ich pripisuješ?

Problémom bolo, že už som v spodnej časti veľmi nevládal. Dva týždne pred olympiádou ma začala trápiť choroba a to ma trochu oslabilo. Myslel som že v semifinálovej jazde som nejaké sily ušetril, ale už keď som sadol na vodu, cítil že to nebude úplne ono. Snažil som sa poriadne rozjazdiť, aby som na štart nastúpil v čo najlepšom stave. Nakoniec sa to ale na mne podpísalo, čo by za normálnych okolností nebol až taký problém, ale spodná časť Ria vie byť veľmi zradná a často sa tam mení voda. Ja som tam došiel v momente kedy voda “nebola na mojej strane”...

Ako náročná bola v tvojom ponímaní trať v parku Deodoro?

Mne sa trať v Riu veľmi páčila. Kanál bol postavený v takom štýle ako väčšina nových tratí, na ktorých jazdíme a stavitelia trate ju veľmi pekne využili. Boli tam technické pasáže, kde bolo treba udržať chladnú hlavu, ale zároveň miesta, kde človek potreboval viac sily… na tých som nakoniec aj pohorel.

Finálová trať v Riu (Deodoro)

Vníma vôbec športovec počas pretekov podporu z obecenstva alebo je v tej chvíli absolútne koncentrovaný?

Záleží na osobnosti… niektorí to vnímajú a niektorí vnímaju len vodu a trať. Mne osobne to veľmi pomáha, aj keď brazílske publikum držalo palce najmä domácim. Mali sme ale šťastie, že si cestu do Ria našli aj slovenskí priaznivci slalomu a vytvorili aj pre nás veľmi peknú atmosféru, bez ktorej to kľudne mohlo skončiť ešte horšie.

Letné olympijské hry sú obdobím, kedy sa na jednom mieste stretnú najlepší športovci planéty. Aká atmosféra bola v Riu počas hier? Užil si si pobyt v olympijskej dedine?

Mne sa celá olympiáda veľmi páčila, a musím priznať že to vôbec nebolo také, ako mi to ľudia opisovali pred odletom do Ria. Čo sa týka pretekov, všetci mi hovorili že to bude ťažké, že je to náročné na hlavu a podobné veci. Ja som si tam užil každý jeden moment a na štarte som bol pokojnejší ako v akomkoľvek inom preteku.

Stretol si sa aj s nejakou hviezdou z iného športového odvetvia?

Samozrejme som tam videl veľa fenomenálnych športovcov… Veľmi ma pobavila práve jedna situácia. V rámci voľného času sme si šli s trénerom zahrať tenis. Raketu som držal v ruke asi druhý raz za život a moc mi to nešlo. Postupne som sa do toho trochu dostal, a v jednej z výmen som si periférne všimol, že nás spoza kurtu niekto sleduje. Loptička mi odletela priamo k tej osobe a nakoniec som zistil že ten niekto bol Juan Martin del Potro ktorý sa cestou z tréningu zastavil pozrieť sa na amatérov.

V Liptovskom Mikuláši v areály vodného slalomu vyrastalo viacero legiend slovenského športu. Nie nadarmo má Mikuláš, predovšetkým vďaka vodákom, prívlastok mesto olympijských víťazov. Kto je tvojim športovým vzorom?

Ja osobne som nikdy nemal vytýčený jeden vzor. Vždy som sa snažil všímať si na ľuďoch to, čo sa mi páčilo a zdalo sa mi najlepšie. Preto som si od každého bral niečo iné. Myslím si, že môžem povedať že môj najväčší vzor a človek ktorý ma inšpiruje najviac je český kajakár Vavřinec Hradílek.

Kedysi ťa trénovala aj Elena Kaliská, je to tak?

Je to tak, ako dieťa som chodil na vodu pomimo tréningov s mojím otcom. Po jednom z nich sme sa stretli s Elenou, a dohodli sme sa že dáme spolu pár spoločných tréningov. Nakoniec sa Elena stala podľa môjho názoru jedným z ľudí, ktorí ovplyvnili moju športovú kariéru najviac. Dala mi základy, naučila ma ako vnímať vodu a všetko čo som potreboval. Zabezpečila mi kvalitnú výstroj, brávala ma na sústredenia a naozaj sa o mňa veľmi dobre starala. Nakoniec ale začala smerovať prípravu na olympiádu v Londýne a naše cesty sa rozišli.

Čiže sa dá povedať, že si s Kaliskou strávil svoje juniorské roky. Kto je v súčastnosti tvojim trénerom a aký je rozdiel oproti Kaliskej? Po žene, ktorá dokázala v Pekingu vyhrať zlato s neuveriteľným náskokom 14,3 sekundy a o ktorej komentátor so smiechom povedal, že by mohla kľudne zápoliť aj s mužmi.

Momentálne ma trénuje Tomáš Mráz, syn dlhoročného trénera Eleny Kaliskej, Petra Mráza, ktorý aj s Elenou strávil veľa času v spoločnej tréningovej skupine. Myslím že je ťažké porovnávať týchto dvoch ľudí z tohto hľadiska, takže by som sa do toho nerád púšťal. Na Tomášovi je super, že predtým ako sa stal trénerom sme spolu súťažili a poznáme sa už dlhé roky. Nie je to len tréner, ale aj dobrý kamarát a to je myslím veľmi dôležité. Na tréningu býva prísny ale mimo neho je to kamarát, s ktorým zájdete von a pokecáte o všetkom.

Ako si sa vlastne dostal k vodnému slalomu? Bola to láska na prvý pohľad?

Ako deväťročný som vyzeral tak ako väčšina detí v tej dobe. Prišiel som domov zo školy, tašku hodil do izby a strávil niekoľko hodín hraním hier za počítačom. Rodičom sa to moc nepáčilo, takže mi ponúkli možnosť začať športovať. Na výber som mal vodný slalom alebo basketbal. Pre mňa slalom nepripadal do úvahy, lebo som sa bál že sa môžem utopiť. Rodičom som povedal že chcem hrať futbal. Po krátkych protestoch ma mama zobrala na prvý tréning. Bola to veľmi zvláštna skúsenosť. Dres ktorý som dostal smrdel a bol väčší ako ja sám. Po prvom tréningu som zistil že to asi nie je nič pre mňa… Pristúpil som teda na názor rodičov a začal hrávať basketbal ako môj starší brat. Tam som vydržal mesiac a tiež to pre mňa nebolo to pravé… Dohodli sme sa, že cez prázdniny skúsim kajak, a ak ma to nebude baviť tak s tým skončím… Od toho momentu som už pádlo z ruky nepustil!

Venuješ sa momentálne aj iným športom alebo nedáš dopustiť len na kajakárske pádlo?

Kajak je samozrejme to najviac čo mám, ale baví ma strašne veľa iných vecí. Veľmi ma baví hokej, skateboarding, snowboarding, lezenie a horský bike. Popri tréningu ale musím robiť mnoho ďalších športov, ktoré robíme v rámci prípravy, takže sa to celé netočí iba okolo vody.

Vráťme sa ešte do Ria. Vo finále si bol v devätnástich rokoch jasne najmladším pretekárom. Práve Michal Martikán, ktorý sa ako 17-ročný stal prvým olympijským víťazom novodobej histórie Slovenska chodil na rovnaké gymnázium ako ty.  Ako vnímali tvoje úspechy ľudia z najbližšieho okolia a školy?

Keď som šiel domov, nemal som z môjho športového výkonu najlepší pocit. Nevedel som ako to ľudia vezmú, nevedel som či budú nahnevaní alebo spokojní… Na moje prekvapenie to ale všetci brali ako veľký úspech, a dočkal som sa veľa gratulácii a pochvál… Napríklad samotný Michal Martikán mi síce povedal že to mohlo byť horšie, ale ako kamarát mi dal aj pocítiť že som o medailu prišiel na posledných 4 bránach. Samozrejme všetko v dobrom.

Ako vyzerá tvoja zimná príprava?

V zime robíme naozaj všetko. Teraz sme začali viac bicyklovať, veľa chodíme do posilňovne a ešte pádlujeme na vode. Okrem tohto je tam strašne veľa športov. Chodíme do telocvične, veľa beháme, cvičíme, hrávame futbal a veľa hrávame aj hokej. Napríklad na túto zimu som sa prihlásil do Liptovskej amatérskej Hokejovej Ligy, čo mi myslím veľmi spestrí zimnú prípravu. Na jar už ale väčšinou cestujeme do teplých krajín, aby sme mali dobré podmienky na pádlovanie.

Kam chodíš zvyčajne na jar trénovať?

Našou obľúbenou krajinou je Austrália. Od mojej prvej návštevy sa mi tam veľmi páči. Je to krásne miesto s krásnou prírodou, milými ľuďmi a olympijský kanál v Penrithe je jedna z mojich najobľúbenejších tratí. Zároveň je tam množstvo vecí, ktoré sa dajú robiť mimo vody, a nikdy sa tam človek nenudí.

Ak nie sme v Austrálii, chodievame do Spojených Arabských Emirátov. V meste Al Ain pár rokov dozadu vybudovali naozaj náročný kanál na ktorom sa dá spraviť veľmi kvalitný tréning.

Divoká voda patrí k športovým odvetviam, v ktorých dlhodobo dominujú slovenskí pretekári a pretekárky. Čím to podľa teba je? Ide o kvalitu športovísk? Tradíciu?

Kvalitou športovísk to isto nebude. Nejeden areál na svete má oveľa lepšie podmienky ako máme my tu. Ťažko povedať čím to je, ale viem, že za každým úspechom, ktorý Slováci vydreli na vodnosvalomárskej scéne stojí neskutočne veľké množstvo odtrénovaných hodín. Nič z toho neprišlo zadarmo, a možno práve to je dôvod, prečo sú Slováci tak dobrí.

Čo si myslíš o pravidle, že v preteku na kanáli počas LOH môže reprezentovať len jeden športovec z danej krajiny, ktoré vzniklo aj kvôli dominancii Slovákov? Napríklad v C1 má Slovensko silné zastúpenie aj v Alexandrovi Slávkovskom, ktorý sa však do Ria nekvalifikoval a miesto neho nás úspešne reprezentoval len Matej Beňuš.

Musím uznať že je to veľmi zvláštne pravidlo. Preteky tým prichádzajú o kvalitu… Nie je to len Sašo, mohol to byť aj Michal Martikán alebo ďalší šikovní chalani od nás. V mojej kategórii to mohol byť aj Maťo Halčin alebo Andrej Málek. Ťažko sa zmieriť s tým, že človek, ktorý má na to, aby získal medailu musí olympiádu sledovať z domu, také sú ale pravidlá a my s tým nič nenarobíme...

Dá sa povedať, že si sa už plne etabloval do mužskej kategórie. Aké sú tvoje ciele do budúcej sezóny?

Samozrejme, v budúcej sezóne bude veľa dôležitých pretekov, tak ako to bolo v tejto. Pre mňa je ale hlavným cieľom do budúcna udržať si to, aby ma šport bavil. Mám to šťastie, že ma živí to čo ma baví, a to sa nestáva často a za to som nesmierne vďačný…

autor: Michal Haviar

foto: Tomáš Batiz