Na pódiu po ňom ostáva pachuť temného humoru, v hľadisku zase mnoho párov šokovaných, znechutených aj zaslzených očí. V istých chvíľach Vám môže pripadať ako muž, ktorý už dávno zlomil nad životom palicu. Jeho prejav je plný vtipov, ktoré sú pre niekoho často ďaleko “za hranou”. Napriek tomu si ho ľudia prídu zas a znova radi vypočuť. Predstavujem Vám stand-up komika bez duše a s neobvyklým zmyslom pre humor. Mateja Adámyho.

Úvodné foto: Pavel Bielik

Čo bolo “hybnou silou”, ktorá ťa pritiahla k standupu?

Myslíš niečo ako vzor, či skôr dôvod…?

Skôr sa pýtam na konkrétny moment, ktorý ťa presvedčil aby si do toho išiel.

Do očí sa mi dostal inzerát vtedajšej standupky Expanzia. V lete 2009 hľadali ľudí, ktorí majú záujem vedieť, aké je to byť na pódiu a byť vtipný. Povedal som si, že “konečne to niekto robí organizovane”. Je to ako keď hľadáš nejaké auto v inzertnom časopise a po siedmych stranách zbadáš fotku a povieš si: “Okej, toto chcem!”. Tak som sa rozhodol do toho ísť.

Najprv som mal s organizátormi rozhovor, pri ktorom sa snažili zistiť koľko toho viem o stand-upe. Vysvitlo, že toho viem dokonca o čosi viac než oni, čo bolo celkom príjemné zistenie. Išiel som teda na vystúpenie a po ňom som si povedal: “Sem sa budem vracať veľmi často.”

Hovorí sa, že komik potrebuje 7 rokov na to, aby zistil, či v tom chce pokračovať. Mne to trvalo tak 10 minút.

Študuješ alebo si sa venoval aj nejakým teoretickým poznatkom z tejto oblasti? Viem že o standupe existujú aj knihy v ktorých nájdeš rady aj o tom, ako sa na pódiu postaviť v závislosti od úspechu vtipu.

Najlepšiu teóriu o standupe dostaneš práve od komikov. Je to skupina ľudí, v ktorej má každý unikátnu perspektívu, osobitný prístup k tomu, ako píše vtip, či pohľad na to, čo ich baví najviac. Oni to vedia najlepšie. Žiaden teoretik ti to nevysvetlí tak dobre ako komik. Knihy plné teórie väčšinou píšu ľudia, ktorí z nejakého dôvodu nie sú známi. A ten dôvod bude pravdepodobne ten, že ani to, čo učia, nie je úplne najlepšie.

Myslíš, že existuje šanca, že sa na Slovensku v blízkej dobe niekto na plný úväzok stane standup komikom a bude ponúkať klasickú hodinovú šou, tak ako sa to robí v zahraničí?

Som si takmer istý, že časom sa tam dostaneme. Ľudia však nesmú mať veľké oči. Na začiatok bude fajn, ak svojou “hodinovkou” vypredajú 30-miestny klub. Potom sa možno dostanú k 100ke a nakoniec k celému kulturáku. Momentálne ale nevidím zmysel v tom, aby sa tu niečo také dialo bez zastrešujúcej organizácie.

Viem, že aj teraz (hoci zriedka) sa dejú vystúpenia, pri ktorých sa predstavia dvaja komici. To znamená, že každý musí mať aspoň trištvrte hodiny materiálu, čo už je k hodinovke blízko. A funguje to, hoci sa pri takýchto vystúpeniach striedame a jeden výstup má 20-25 minút. Pre diváka je to ale prijateľnejšie - má šancu na oddych. A my máme šancu vyskúšať si vykrývanie slabších momentov silnejšími či pripraviť si fungujúcu štruktúru vystúpenia. Len ktovie, na koľkých miestach by to fungovalo a kto by sa na to dal. Väčšinou chodia na šnúru 4 komici. A to je logické, nikto nechce len tak pustiť príležitosť.

Čisto hypoteticky: Ak by takáto možnosť, živiť sa čisto standupom, existovala, uvažoval by si o takejto kariére?

To je presne to, čo by sme chceli asi všetci my, čo stand-up robíme. Nemusieť chodiť do práce, len vystupovať. Nebyť v práci je mnohokrát lepšie, ako v nej byť každý deň (smiech).

Nevadilo by ti časté cestovanie?

Vadilo by to mojej partnerke. Mne osobne nevadí cestovať, ani mať 3 vystúpenia za večer. Nemám problém pozerať sa na standup ako na niečo čo by malo byť predmetom zvyšku mojej existencie. A keď tento štýl začne aspoň trochu “nahlodávať” do mainstreamu, tak by som sa určite chcel na tej vlne zviezť.

"Hovorí sa, že komik potrebuje 7 rokov na to, aby zistil, či v tom chce pokračovať. Mne to trvalo tak 10 minút."
Foto: Pavel Bielik

Nevyhýbaš sa čiernemu humoru, sarkazmu či cynizmu. Určite sa stretávaš aj s negatívnymi reakciami. Čo najhoršie ti už nejaký divák povedal alebo napísal?

Hovnoman 2 mi cez Facebook napísal, že JA som tá najtrápnejšia verejne sa prezentujúca osoba, akú on pozná. To mi napísal človek, ktorý chodil po ulici s výkalmi v ruke a rozmazával ich po tvárach iných ľudí (smiech). Najkrajšia kritika akú som kedy čítal. To, čo sa ozýva z publika, sú výrazy ako “Ježiš” alebo “čo ti je*e?”. Tieto momenty mám strašne rád.

Musel si niekedy cenzurovať svoje vystúpenie? Ak áno, prečo?

Iba vo svojej hlave. Nepamätám si, že by niekto prišiel pred vystúpením za mnou a povedal “Dnes vystupujeme pred tým a tým publikom, snaž sa nenadávať” alebo “dnes nehovor nič na tú a tú tému”. Zatiaľ za mnou nikto s požiadavkou cenzurovať vystúpenie neprišiel.

Zdá sa mi, že postupom času si “vychovávaš” publikum. Kým kedysi bolo v hľadisku vidieť najmä šokované a neveriace pohľady a chytanie sa za hlavu, dnes sa na tvojich čiernych frkoch neboja diváci smiať nahlas a od srdca. Máš z toho podobný pocit?

Určite mi vychádza viac vystúpení ako v minulosti. Skôr to ale pripisujem faktu, že človek sa časom lepší. Nikdy som nemal ambíciu vychovať si vlastné publikum. Aj tak neviem, kto to je. Nechcem, aby bolo v publiku 300 ľudí, ktorí so mnou súhlasia. Oveľa radšej prídem na miesto, kde je malá časť ľudí naladená tak ako ja a s tými ostatnými musím trocha bojovať. Chápem, že mne sarkazmus príde ako absolútne prirodzený, ale niektorí ľudia to majú úplne inak. Navyše, čierny humor nikdy nebude mainstreamom. Pozri, taká Cynická obluda má 60 000 lajkov na Facebooku. Keby si si urobil normálny prieskum verejnej mienky medzi dospelými ľuďmi na vzorke 18 - 65, stavím sa, že podiel ľudí, ktorým sa tá stránka páči, by bol menší oproti ľuďom, ktorým sa to nepáči.

Najmenej sa mi darili vystúpenia vtedy, keď som ich robil tak, ako som si myslel, že ich diváci chcú počuť. Tak som si povedal, že je úplná blbosť to robiť takto. Idem svojou cestou a snažím sa v tom zlepšovať tak, aby som prišiel do bodu, v ktorom budem vedieť, že každé vystúpenie je dobré. A keď to dotiahnem až sem, bude to super a nebude to preto, lebo som si vychoval nejaké publikum. Bude to preto, lebo som sa snažil na sebe zlepšovať.

"Čierny humor nikdy nebude mainstreamom."
Foto: Pavel Bielik

Standup komici často “vyšperkujú” svoj prejav tak, aby znel čo najautentickejšie. Aj ty hovoríš mnoho príbehov tak, akoby si ich prežil. Môžeš prezradiť koľko percent vecí sa ti aj naozaj stalo?

Veci, ktoré sa mi stali odslova doslova tvoria asi 90% toho čo hovorím. Niektoré trochu prifarbím, niektoré upravím tak, aby boli prezentovateľné v standupovej podobe. Ja, Samo Trnka a Jakub Lužina robíme introspektívny humor, neviem si teda predstaviť, prečo by som prezentoval niečo, čo bolo vymyslené. To ani nejde. Takže v mojom prípade ide takmer o verný odraz reality.

Ako často musíš obmieňať “materiál”?

To závisí od toho, v akej frekvencii vystupujem na jednej scéne. Ak niekde vystupujem dvakrát v rozpätí jedného mesiaca, nemôžem povedať v oboch prípadoch to isté. Snažím sa byť disciplinovaný a písať každý deň. Komik Jerry Seinfeld povedal, že najlepší komici aj tak budú vždy tí, ktorí na tom najviac pracujú. A ja si k písaniu sadám každý deň, aspoň na chvíľu. Viem, že sú komici, ktorí si na prípravu vyhradia hodinku pred vystúpením. Okej, to je ich štýl, ja by som však takto robiť nemohol - rozmýšľam totiž veľmi pomaly a nemám až toľko nápadov, aby som sa vedel na toto spoľahnúť. Ja potrebujem disciplínu - a vďaka nej mi nerobí problém napísať si cca hodinu a pol materiálu za rok.

V zákulisí pred vystúpením sa komici občas dohadujú o tom, aké miesto v poradí vystupujúcich v daný večer zaujmú. Ako veľmi na tom záleží?

Cieľom dobrej dramaturgie je dobre vystavať šou. Chceš, aby ten večer mal istý prúd? Musíš zvoliť správne poradie vystupujúcich. Na to má každý šéf scény vlastný kľúč. Niekedy sa oplatí zamiešať poradím. Bolo aj také vystúpenie, pri ktorom išiel Šoko, ktorý zvyčajne býva medzi poslednými, prvý - aby divák zažil nejakú zmenu. Zvyčajne by ale mal večer gradovať a, pokiaľ je to možné, skončiť na vrchole.

Človek teda chce byť headlinerom. Aj keď, ak ide na pódium s novým materiálom, necíti sa pri tom úplne pohodlne. Prvé vystúpenie s novými vecami je dôležité preto, lebo ti ľudia dajú vedieť, či je to, čo si si pripravil, v poriadku. Po prvom vystúpení prichádza najväčšie “sito”, preto je logické, že človek nechce ísť na pódium ako posledný, ak nemá istotu, že naozaj bude “vrcholom večera”. Ale my sme narcisi, chceme pre seba čo najviac priazne, takže vo vnútri každý tak trochu dúfa, že pôjde ako posledný. Teda, aspoň si to myslím.

"Primárnym cieľom roastu je postaviť nášho hosťa do jedinečnej pozície, v ktorej ešte nikdy nebol a zrejme už ani nikdy nebude."
Foto: Miňo Debnár

Vystupuješ aj v “roast show”. Mohol by si, prosím, priblížiť tento zábavný formát?

Primárnym cieľom roastu je postaviť nášho hosťa do jedinečnej pozície, v ktorej ešte nikdy nebol a zrejme už ani nikdy nebude. A to je pozícia, keď si z neho robíš srandu bez toho, aby stratil na svojej úcte. On je tam na to, aby bol dourážaný, zosmiešnený ale nie opľutý. Diváci tam idú preto, lebo sa vedia zasmiať na utrpení druhého, ale s dobrým úmyslom.

Ktorého hosťa si si “najviac užil”?

V prípravnej fáze, či priamo na roaste?

Ak sa to nejak líši, tak daj obidve mená.

Pri písaní a z pohľadu naplnenia konceptu práce pri príprave, určite poviem meno Milan Lasica. Asi to nebolo tak vtipné ako iné roasty, ale z pohľadu vytýčenej predstavy toho, čo chcem v ten večer povedať, som bol so sebou najviac spokojný. A čo sa týka čírej srandy v rámci konkrétneho večera, tak tam boli dva vrcholy - Sajfa a Rado Prochádzka.

Na roastoch máte pravidelne “plný dom”, zatiaľ sa ich však konalo len pár a veľmi sporadicky. V čom vidíš príčiny tohto “nedostatku”?

Všetko je o termínoch a zaneprázdnenosti nás štyroch, roastujúcich (Tomáš Hudák, Samo Trnka, Juraj “Šoko” Tabaček a Matej Adámy, pozn. red.). Musíme sa dohodnúť a nájsť moment, keď sa vieme všetci stretnúť na jednom mieste. A to ide niekedy o dosť ťažšie, než by človek čakal. A druhý dôvod je ten, že keby sme robili viac roastov, čoskoro by sa nám zrejme minuli ľudia, ktorých by sme tam mohli volať.

Je problémom aj to, že sa pozvaní roastu boja?

Nielen to. Našim kritériom je, že aspoň za niečo si toho človeka musíme vážiť. Nemusí to byť na 100%, niekedy stačí aj na 80, možno na 60. A ak sa s tým zvyškom dokážeme zmieriť, tak človeka zavoláme.

Toto sú tie priesečníky roastov: termíny a výber hostí. Nehovoriac o tom, že z toho vždy chceme spraviť špeciálnu udalosť, nielen “ďalší večer”. Máme to v rukách my štyria a už len to, že si dáme obleky, ideme do divadla a postavíme sa za rečnícky pult, svedčí o unikátnosti toho večera.

V USA si hostia pri roaste môžu vybrať tému, ktorú nechcú, aby bola spomenutá. Prišiel za vami niekto s takouto požiadavkou?

Neprišiel. Ani po ňom nám nebola jediný raz nastolená požiadavka, nech istý vtip vystrihneme zo záznamu, určeného na zverejnenie. Podľa všetkého tam naozaj zabudnú na svoje ego a vezmú večer so všetkým, čo k žánru patrí.