Na autorizáciu tohto rozhovoru sa čakalo naozaj veľmi dlho. Čakala naňho aj fotografka, ktorá ako darček dostala od Pištu elektrickú gitaru. Len tak. Zadarmo. S Pištom sme pokecali o viere, knihách ale aj o hudbe.

Mnoho ľudí ťa vníma ako kontroverznú postavu, vzhľadom na to, akým veciam sa venuješ. Čo na takéto reči hovoríš?

S týmto sa borím pekne dlho. Sám sebe nie som kontroverznou osobou. To, čo robím vychádza zo mňa, je mi to prirodzené. Ľudia, ktorí chcú vtesnať svet do mantinelov, sú z toho vyvedení z miery. V metalovej scéne si ťukajú na čelo, lebo som kresťan. Kresťania sú pohoršení, lebo hulákam v extrémnej kapele a dokonca používam vulgárne slová. 

Veľkú rolu v tvojom živote zohráva viera. Ako sa Pišta Vandal dostal až k profilu “dobrého kresťana”?
Bol som z veriacej rodiny. V nedeľu omša, potom slížiková polievka a tak dokola. V puberte som nad kresťanstvom mávol rukou. Zrazu to boli iba rozprávky. Zažil som pár nepodstatných úspechov, a pretože som bol neskúsený nafúkaný hlupák, začal som veriť iba v seba. Ja som bol ten, čo je pánom svojho života! Ja som bol ten, čo všetko dokáže! Milosrdný Boh na mňa však nezanevrel. Na správnu cestu ma nasmeroval tvrdým, no poučným zauchom. Mal som štrnásť a ležal som na smrteľnej posteli. To je skúsenosť, ktorá ťa v mnohom ovplyvní. Túžil som sa uzdraviť a zlákali ma rôzne bludné cesty. Mágia, ezoterika, alternatívna medicína. Ono to funguje, ale iba ako oblbovák. Ak hľadáš ďalej, nájdeš Ježiša Krista. Nájdeš bezpodmienečné prijatie, lásku aj uzdravenie. Tak som znovuobjavil kresťanstvo. Keby som bol dobrým kresťanom, to by bolo super, to by bolo na trojku. Zatiaľ bojujem o to, aby som neprepadol.

Takže neprišiel žiadny zlomový moment, ktorý ťa dostal späť k viere?

Nie to nie. Niektoré momenty sú dôležité, nejde však o jeden konkrétny. Hľadanie pravdy a viery je dlhodobý a nikdy nekončiaci proces. A treba k nemu pristupovať s absolútnou pokorou, pretože nikto sa nezmení v momente, ako mávnutím čarovného prútika. Jasné, existujú chvíle, ktoré zmenia tvoj pohľad. Ja som sa však s človekom, ktorého úplne obrátil jeden jediný moment, ešte nestretol.

Nikdy si neuvažoval o tom, že by si sa stal kňazom či mníchom?

Od detstva som chcel byť farárom. Potom prišli iné veci, lákadlá sveta a ja som zabudol na tú podvedomú túžbu.

Čo podľa teba súčasnej cirkvi najviac chýba?

Keď zomrela Matka Tereza, hľadal som nejaké jej výroky do relácie. Na otázku čo by ona na cirkvi zmenila, odpovedala: „seba”. (smiech) Mladí chcú meniť svet, cirkev, zákony. Učenie cirkvi je tu však stovky rokov. Tradícia vyrastá z pokory svätých a geniality teológov. A ja to mám teraz meniť? Takú pýchu v sebe nemám.

Neveriaci sa však často oháňajú výrazmi ako: inkvizícia, pedofília, finančné machinácie, kolaborácia s fašizmom. Na to je jediná odpoveď: Zlo treba odsúdiť! Zločincov, treba odsúdiť.

Existuje podľa teba nejaký spôsob, ako prilákať späť prípadne dostať do cirkvi nových ľudí?

Vieru, napriek tomu, že sa neustále zdôrazňuje slovo spoločenstvo, vnímam ako vrcholne individuálnu záležitosť. Veľa ľudí v cirkvi totiž už nepatrí k spoločenstvu, ale “pustovníči”. Aj ja som však tiež tak trochu pustovníkom. Je tu však riziko, že si začneš veci vykladať po svojom a pomýliš sa.

Keď sa rozprávam s ľuďmi, ktorí odpadli od viery, vždy hovoria niečo o tom, čo zlé povedal farár na kázni. Ako sa k nim „neľudsky“ choval pri spovedi, atď. Lenže toto sú len vonkajšie veci. Skús brať kňaza ako rušňovodiča a seba tiež neber tak vážne! On ťa vezie k cieľu, ty mu dôveruješ, cestu si vyplň ako sa ti páči a Boh dá tej ceste zmysel. Čo tu špekuluješ a ohováraš „rušňovonodiča“? (smiech)

Viera je základom aj tvojej práce v rozhlase. Myslíš, že médiá môžu v tomto smere viac uškodiť alebo pomôcť? Ako ty sám vnímaš úlohu médií v sprostredkovaní viery?

Ja zabezpečujem zčasti kresťanské vysielanie vo verejnoprávnom rádiu (Rádio Slovensko, rádio Regina, Rádio Devín).

Čo sa týka čisto kresťanských médií, zostal by som pri Kristovom: „Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium,“ a tiež pri Aristotelovom, či Augustínovom: „Zabávať, poúčať, dojímať”.

Ale je tu aj podivuhodný prípad arcibiskupa Bezáka. Katolícke média taktne mlčali a vytvorili dojem, že sa tu stalo niečo strašné (do čoho vás, milé ovečky, aj tak nič nie je). Na druhej strane tu boli médiá, ktoré urobili Bezákovi medvediu službu a odpísali ho úplne. Paradoxne to boli tí, ktorí mu akože kryli chrbát a poskytli najviac priestoru.Toto by si zaslúžilo samostatný výskum...

Robil si aj talkshow Obludárium. Hľadal som nejaké nové eventy, nič som však nenašiel. Skončil už koncept Obludária?

Momentálne mám prestávku. A možno to už aj skončilo.Vlastne neviem (smiech). Každá vec, ktorú robíš, raz môže “vyhasnúť”. Keď bol mojim hosťom Milan Kňažko, pýtal sa ma, aký mám koncept. Hrdo som prehlásil: „Pozývať si inteligentných ľudí, ktorí majú čo povedať.“ On mi na to: „Viac ako dva roky to neudržíte, pán kolega.“ Mávol som rukou, veď na Slovensku sú stovky hostí, ktorých si môžem volať. No a prešli dva roky  a ukazuje sa, že mal pravdu...

V Obludáriu si privítal niekoľkých zaujímavých hostí. Kto ti najviac utkvel v pamäti?

Pre mňa bolo veľmi povzbudivé, keď prišiel Anton Srholec. Bolo to zvláštne, pretože na tak malom priestore s ním bolo ťažké viesť rozhovor. Ja som sa ho niečo spýtal a on si aj tak hovoril svoje (smiech). Ale hovoril krásne veci.

Mal si pri moderovaní aj trému? Predsa len, nevystupoval si prvýkrát pred publikom…

Bol to adrenalín, no keďže dlho vystupujem so svojou kapelou, tak som už trému nepociťoval. Inak, tréma závisí aj od toho, kto celý projekt vedie. Ak máš režiséra, ktorému ide len o to, aby sa niečo “vyrobilo” a on a ani jeho asistenti sa nevedia, resp. nechcú ľudsky priblížiť, tak dochádza k úplnej katastrofe. A pritom od teba chcú stopercentný výkon. Vtedy možno ani nejde o trému, skôr dostaneš chuť sa na všetko vykašľať. Našťastie, so spomínanými nepríjemnými okolnosťami som sa stretol len minimálne a už vôbec nie v prípade Obludária.

Po večeroch sa vydávaš na koncertné pódiá. Čo pre teba znamená hudba a spev?

Štatistika vždy ohúri. (smiech) Mám tridsaťsedem rokov. Z toho dvadsaťdva rokov hrám v kapele. Predtým som hral osem rokov na klavír.

Kde čerpáš inšpiráciu k hudbe, písaniu a všetkým tvorivým činnostiam?

Daniel Hevier mal dobrý hlod: Keď nemáš čo povedať, požičiaš si citát. A ja som ho práve zacitoval a idem citovať ďalej (smiech). Stephen King píše: Múza je zachmúrený chlapík, ktorý prichádza veľmi zriedka, aj to len za odmenu. A je to pravda. Mal som veľa kamarátov, ktorý boli talentovanejší než ja, chceli vydávať knihy a dodnes nevydali jedinú báseň ani v xeroxovanom časopise. Pritom boli sčítaní, ambiciózni, nadaní… Ale nevzývali múzu tvrdou prácou. Po tvrdej práci (ktorá ale nemusí byť vždy bolestná), sa múza dostaví.

Momentálne chodíš hrávať Vandalské pesničky. Prečo si sa dal na takúto “samostatnú kariéru”?

To je len na chvíľu. Teraz je segra – basáčka na materskej, tak aby som nevyšiel z cviku, občas si niekde tie pesničky prehrám.

Stretol si sa už niekedy s mimoriadne negatívnou reakciou na hudbu svojej kapely? Predsa len, okrajový žáner, ktorý hrá Čad nie je úplne všetkým po chuti…

Raz mi kolegyňa priniesla príručku o tom, že všetka rocková hudba je od Satana (smiech). Inokedy nám také fešné študované folkloristky povedali, že sme super, ale že máme určite na viac. To nás mimoriadne pobúrilo, lebo to zhodilo všetko naše snaženie, odriekanie...(smiech)

Spomínaš odriekanie. Vydávanie kníh je asi tiež o podobnom odriekaní, nie?

Je to taká šialená zábavka. Ale vydávam si knihy sám, čo znamená, že ma všetko stojí menej. Je to punkový princíp, kde sa veľa naučíš, nazbieraš skúsenosti a ušetríš. Platíš za všetky omyly, neplatíš však medzičlánky a parazitov. Veľa mojich známych nevie, že niektoré veci dokáže robiť človek sám. Dokonca poznám aj takých, čo si ani doma nevaria, chodia len po reštauráciách – ale tí už sú úplne mimo. Sú to proste pohodlní ľudia, ktorí sa boja naberať skúsenosti.

Takže ak by som sa ťa opýtal na motiváciu pre vydávanie kníh, tak ide vlastne o samostatnosť.

Hej, byť svojbytný a mať veci pod kontrolou. Samozrejme za menej prachov.

Čo píšeš najradšej?

Písanie je pre mňa bolesť.

Takže nič?

No... Vyhýbam sa tomu, ako sa len dá (viď, ako dlho som autorizoval tento rozhovor...), ale nakoniec to vždy príde. Ako keď musíš ísť na záchod. Buď sa poserieš, alebo to dáš s dôstojnosťou na záchode. Presne tak je to s tvorením.

Tak sa opýtam inak - ktorú knihu by si si prečítal ty sám, keby si ju nenapísal?

Fakju en daj! Vyšla nám v reedícii a je to o našom turné po Brazílii. A to bola radosť. Rád sa k tomu vraciam. A radosť mám aj z Pekelnej muziky. A samozrejme knihu rozhovorov s Antonom Srholcom. To je učebnica života.

Ján Janočko

Foto: Dada Kováčová