Politické hry od vzniku samostatnej Slovenskej republiky naberali na obrátkach. Dodnes po nich zostávajú mŕtvoly a spomienky, ktoré tu rezonujú. Práve Mečiarove amnestie z roku 1998 a dialóg, ktorý ich opätovne otvoril, vytvárajú z Únosu Mariany Čengel-Solčanskej jeden z najočakávanejších slovenských filmov v posledných rokoch. Citlivá téma je navyše ozvláštnená fikciou.

Sprvu bol film plánovaný ako presná rekonštrukcii a pod iným názvom, neskôr iniciatívu do rúk prevzala Čengel-Solčanská, text prepísala a projektu dodala novú tvár. Ani vyhrážky a pokusy zastaviť vznikajúci film neboli úspešné. Tvorcovia dokonca nakrúcali aj na miestach, ktoré sú s vtedajšími udalosťami úzko späté, vrátane Národnej rady Slovenskej republiky. Aj to umocnilo efektívnu mediálnu masáž a očakávania, či snímka znervózni politickú garnitúru a divákom podá odkaz, po ktorom odídu z kina, budú premýšľať a chcieť skúmať okolnosti, a tiež v medziach vlastného presvedčenia budú tému posúvať aj pôvodne nezainteresovaným. Aj o tom sú kontroverzné filmy.

Už na základne prvých obrazov a vytváraných mizanscén je očividná snaha zachovať vierohodnosť či už dôležitých lokácií, väčších scén s publikom (predsedov prejav na štadióne) alebo hereckého prejavu s dôrazom na drsné kontúry bez cenzúry. Výsledkom sú neustále vulgarizmy, odseknutá hlava v záhrade alebo dobitý, úplne nahý Kováčov syn.

Aj tu však cítime určitú dobovú úsporu, s ktorou sa zaujímavejšie, no hlavne autentickejšie vysporiadal Červený kapitán (2016).

Práve výstupy hercov pridávajú k polemike o tom, či bolo potrebné zachádzať tak ďaleko. Drsný slovník a cigareta sú fajn, očividne sedia k príslušnej dobe, ale ak scénu po scéne nedokážeme postavy inak obohatiť a nepustíme ich do dialógu bez cigarety a nadávky, pôsobí to samoúčelne, zbytočne a vadí to.

Pozornosť je potrebné venovať aj niekoľkým motívom novinárky (Rebeka Poláková). Tá na základe prípadu, ktorý sa jej bytostne dotýka, hľadá príslušné dôkazy a publikuje články. V jednej chvíli sa s Róbertom Remiášom (David Hartl) zhovára o jej brutálne zavraždenom bratovi a následne, ešte so slzami v očiach, ho pozýva do kina.

K podobnému riešeniu siaha aj počas dialógu vo vypätej (aj nostalgickej) situácii, kde v citovom rozpoložení pobozká jedného z mafiánov, razom od neho uteká a telefonuje s Róbertom v snahe zachrániť ho. Tvorcovia si konanie postáv pravdepodobne dokážu vyargumentovať, no na diváka tieto momenty pôsobia rušivo. Scény sa takto rýchlo zdehonestujú alebo nadobudnú komický tón.

Únos opisuje vtedajšieho prezidenta (Ján Greššo), predsedu (Maroš Kramár) a ďalší dôležitý súbor postáv, vrátane mladého agenta Oskara (Vladislav Plevčík), Róberta Remiáša a jeho matky.

Ich úvodné výstupy v scénach boli vo väčšine prípadov zbytočne oboznamujúce. Už po niekoľkých sekundách na plátne je predseda oslovený. Rovnako je to v prípade Róberta aj Kováčovho syna. Nevzniká priestor pre zamyslenie, polemiku či prípadné asociácie a špekulácie, na základe ktorých sami dochádzame k záverom.

Zvolený prístup k vyrozumeniu býva prínosný a často potrebný, ale hranica medzi oboznámením sa s postavou prostredníctvom jej konania a dôrazom na okamžitý jasný výklad býva zradná. Na začiatku filmu, kedy predseda prichádza na svoj prejav, vystupuje z luxusného auta v sprievode ďalších postáv v obleku, zatiaľ čo na Pasienkoch doznieva spev dôchodkyne, je všetkým jasné, o čo ide.

V úvode minutáže našu pozornosť strháva predovšetkým hra politickej garnitúry s podsvetím a ich stúpajúci konflikt, v počiatočnej fáze už príbeh čoraz viac zamotáva novinárka.

Táto zmes príbehov je menej jasná, až mätúca. Hrdinovia v nej schádzajú alebo naopak, vystupujú do popredia v pomerne krátkom časovom odstupe, preto ťažko odhadneme, kto (prípadne čo) mal byť nosným prvkom deja, a ktorý z príbehov považovať za primárny. V 95-minútovej dĺžke sa chce povedať veľmi veľa, preto trpí príbeh i postavy, ktoré nemajú dostatok priestoru, aby sa plnohodnotne rozvíjali a zaujali.

Vývoj niektorých postáv je neúnosne rýchly a človek nezainteresovaný v prípade sa pravdepodobne v tejto spleti na pomedzí fikcie a rekonštrukcie faktov ľahko zamotá. Možno tak výraznú zmenu dejovej linky nebude ani schopný vstrebať.

Ale najväčším problémom je film sám o sebe a jeho prístup k divákovi. To, o čom hovorí, už poznáme a neprináša žiadnu pridanú hodnotu, nápaditosť ani moment prekvapenia. Aj preto absentujú momenty skutočného napätia.

V závere je dôležité dodať, že Únos sympatickým spôsobom okorenil tento žáner u nás, tiež ponúkol príťažlivé obrazy a dokázal, že sa na herecký zbor v slovenskom filme musíme pozerať konečne s rešpektom, lebo si to za svoje výkony zaslúži. V porovnaní so zahraničím je však Únos nepostačujúci.

Autor: Pavel Bielik