“Výroba filmu s finálnym výsledkom trvala približne štyri mesiace. Nakrúcali sme ešte počas leta v Bratislave, V Trnave, ale aj v Leopoldove, pretože bolo našim zámerom krátko zdokumentovať aj tamojšiu väznicu,” hovorí o svojom filme Pavel Bielik, “hlava” celého projektu.
On a ďalších 6 ľudí - súčasní aj bývalí študenti Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave - vytvorili akúsi výpoveď, ktorá si nedáva servítky pred ústa. Ani jeden z nich pritom nikdy predtým žiadne výraznejšie skúsenosti s filmom nemal.

“Amatérske filmy nakrúcam už od strednej školy, no doteraz som uprednostňoval hrané filmy založené na príbehu a zápletke, vďaka čomu sa človek učí lepšie narábať s filmovou rečou. Niekedy je osobná výpoveď katarziou a vytvára priestor na dialóg, pretože vzbudí pozitívne či negatívne dojmy a ľudia ťa začnú oslovovať,” načrtáva Pavel motívy k celému projektu.

Pochmúrna atmosféra, ktorá sa nesie celým filmom je možno nezvyčajná, odráža však vážnosť a ťažobu hlavnej témy filmu: “Ak si otvoríš ústa a interpretuješ niektoré fenomény v spoločnosti, môžeš padnúť na hubu, pretože si ľahko nájdeš odporcov. Ale mňa vždy bavilo provokovať. Kritika ma neubíja, chcem dialóg, veď o tom to celé je, no nie?”

Na nakrútenie filmu nemala partia prakticky žiaden rozpočet, to však nebolo prekážkou, ale skôr výzvou: “V amatérskych podmienkach je úspechom už len niečo také vytvoriť bez výraznejších obrazových a zvukových chýb. Ako amatér máš limity v technickom zabezpečení, ale nenakrúcaš preto, aby si sa následne vyhováral. Aj preto je práca v postprodukcii kľúčová - snažíš sa doladiť všetko tak, aby ťa to vo výsledku nerušilo.”

A takto vyzerá finálne dielo: