Pre ľudí, ktorí sa nevyhýbajú standupovej zábave po kluboch jeho meno určite nie je neznáme. Do širšieho povedomia sa u nás dostal vďaka talentovej súťaži a dnes patrí medzi to najlepšie, čo domáci standup ponúka. Dámy a páni, Kubo Gulík.

Oproti ostatným standupistom máš skúsenosť aj s talentovou šou. Prečo si sa vtedy dávno rozhodol do nej prihlásiť?

Prvýkrát som tam išiel kvôli reklame. Predtým som len trikrát vystupoval ako standupista a robil som videá na Youtube. O standupe som teda vedel veľmi málo, takže som chcel propagovať sám seba a chcel som dvihnúť čísla sledovanosti mojich videí. Vedel som tiež, že podobných vystúpení v tom ročníku asi veľa nebude, tak som to “hral aj na tú strunu”, že ak by aj môj výkon nebol až taký kvalitný, mám šancu postúpiť. Účel to splnilo, mal som viac odoberateľov. A po prvom vystúpení som odtiaľ odchádzal s dobrým pocitom.

A vrátil si sa aj o rok…

Hej, druhýkrát som nad tým ani neuvažoval. Jana Gorduliča (zakladateľa stand-up comedy show Silné reči) však oslovila produkcia, že by chceli opäť niečo zo standupu. Keď sa tam začali hlásiť kolegovia, rozhodol som sa, že idem tiež. Po istej chvíli však vysvitlo, že sa tam vlastne chystáme len ja a Gabo Žifčák. Gabo ostal prekvapený, že sme v tom len dvaja, myslel si totiž, že pôjdeme všetci zo Silných rečí a tak napísal produkcii mail, že nejde ani on. Ale keďže som chcel aspoň spraviť reklamu svojej domovskej scéne, nevycúval som. No a celé to dopadlo tak, ako to dopadlo (smiech). A teraz si hovorím, že som tam ani nemusel ísť. Ale, stalo sa.

Keď sa na to spätne pozrieš, myslíš, že táto skúsenosť skôr pomohla alebo ublížila tvojej “kariére” standup komika?

Určite mi to neublížilo. A či pomohla? Uvedomil som si, že jedno vystúpenie, ktoré sa nevydarí, z človeka ešte nerobí zlého zabávača. Proste blbá zhoda okolností, ale život ide ďalej.

Už si povedal čo ti táto skúsenosť dala. Je niečo, čo ti vzala?

Jeden deň života. Musel som ísť ráno do Bratislavy a zostať tam celý až do večera. A vlastne aj peniaze za hotel, pretože som musel prespať - nestihol som posledný vlak.

Popíš, aký je to pocit ísť na pódium s cieľom zabaviť publikum?

Ak ideš s novými vecami, ľudia môžu reagovať všelijako. Nevieš, ako tvoje vystúpenie vezmú. Keď tam ideš s tým, čo si už niekde hovoril, tak je to o čosi lepšie, stále však nevieš ako toto konkrétne publikum zareaguje.

Pociťuješ nervozitu?

Áno, ale nie je to taký typ nervozity, že ideš spadnúť z nôh. Skôr ide o to, že sa musíš stále snažiť podať to tak, ako chceš a tak, aby to publikum prijalo.

Dokážu ťa reakcie divákov rozhodiť?

No… Pred vystúpením sa treba “nastaviť”, pretože je dôležité aj to, aké máš očakávania. Do úvahy musíš zobrať aj takéto veci: Ak si v neznámom prostredí, kde publikum nie je “standupové” a príde 70 divákov, nemôžeš očakávať smiech ako na Pančlajne, kde je 300 ľudí a publikum je na standupy zvyknuté. Na to sa treba pripraviť no aj napriek príprave cítiš zmenu. Priorita je ísť pred nich, zabaviť ich. A za každú pozitívnu reakciu byť vďačný.

Keď si pred vystúpením chystáš standup, ide o súvislý text alebo si skôr vystačíš s nejakou osnovou?

Zapisujem si len nejaké základné body, keď mi občas čosi napadne. Ale keď ma kope múza, vtedy si k tomu sadnem a uvažujem, ktorá časť standupu sa kam hodí. Nerobím to vo forme súvislého textu, ani veľkých odstavcov, proste len malé odstavčeky, dvoj, trojriadkové. Ak to už má riadkov viac, vidím, že je to dlhé a viem, že to treba čímsi predeliť, aby to nestratilo údernosť. Potom sa to celé snažím dať nejako dokopy a naučiť sa to. Ale nie úplne doslovne, nikdy sa mi nestalo, že by som na použil úplne presne to, čo som si napísal. Síce je to takto prirodzenejšie, ale keď chcem nejakú vydarenú, vopred nepripravenú časť z vystúpenia v budúcnosti použiť, musím sa dlho rozpamätávať, ako to na pódiu bolo (smiech).

Na pódiu sa nevyhneš ani pohybovým kreáciám. Pomáha ti to zbavovať sa trémy, alebo to má nejakú ďalšiu funkciu?

No, je to súčasť toho, aký človek je. Niekto sa vyžíva v slovných hračkách, tie mám rád aj ja, ale pri takýchto “múdrych” veciach riskuješ, že to ľudia nepochopia. Pri pohybových kreáciách sa ale prejavuje moja osobnosť. Ja som bol vždy takýto - už na škole, keď som chcel niekoho popísať, tak som zároveň s rečou napodobňoval aj pohyby, mimiku, gestá. Všímal som si detaily ľudí a potom som ich interpretoval. Ale nie som ten typ, ktorý by dokázal napodobniť úplne každého. Pretože niektorí ľudia sú nevýrazní. A pri iných mi stačí 5 sekúnd a viem, ako by som ich zahral. Možno by som v budúcnosti mohol spraviť vystúpenie pri ktorom by som len napodobňoval svojich kolegov. Bavilo ma to na Billovi Cosbym a iných komikoch, ktorí toto robili stále.

Tvoj humor tvoria väčšinou veci, ktoré zažívaš a hnevajú ťa. Máš ale pri humore hranicu, ktorú by si neprekročil?

Ani nie hranica, skôr úroveň. Nerobil by som standup o rôznych nechutnostiach, o tom, ako som masturboval či niečo podobné. Aj takéto veci sa dajú podať, ale musí sa to robiť s gráciou a vtipne. Nechcel by som tiež, aby mojou opornou paličkou bol vulgarizmus po každej vete. A nerád by som sa držal jednej jedinej témy, aj to sa niektorým stáva. Úroveň by som teda nepodliezal, ale tiež by som nechcel, aby mi niekto diktoval témy, o ktorých mám hovoriť. V tomto mám rád voľnosť.

Takže asi nie si veľkým fanúšikom tematických standupiek?

To nemusí byť zlé. Tam si môžem precvičiť kreativitu. A človek má veľa možností, ako tému spracovať, prípadne ako z nej rozumne vykľučkovať. Na druhej strane, robiť takéto niečo pravidelne, to by ma nelákalo. Obdivujem ľudí, ktorí dokážu robiť humor takto pod nátlakom, ako napríklad Ťažký týždeň s Janom Gorduličom. Viem, že na to nie je sám, ale robiť pravidelne niečo také, to by ma asi nebavilo. Rovnako tak sa čudujem scenáristom zábavných seriálov.

Aké miesto má humor v tvojom živote?

Presné poradie ti nepoviem, ale zaujíma veľmi dôležité miesto. Pre mňa to nie je len súčasť tej “aktivity po práci”. Používam ho aj v bežnom živote a vždy som rád, keď dokážem pobaviť ľudí okolo seba. Ja sám sa rád zabávam a teším sa, ak stretnem zábavného človeka. Napríklad nedávno, keď sme boli na vystúpení na východe, cestoval s nami aj Rado Ondřejíček. Tie dialógy, ktoré sme viedli, to bolo ako z MASH-u.

Si z Dubnice, na vystúpenia do Bratislavy musíš dochádzať. Nerobí ti to problém?

Nie, myslím si, že väčším problémom by bolo presťahovať sa do Bratislavy. Nechcem sa nikoho dotknúť, ale to mesto mi nejako nevyhovuje. Pravda je, že ma nikdy nebavilo cestovať v noci a na druhý deň vstávať do práce. Teraz sa to však už zlepšilo, väčšinou ma autom berie náš hudobník zo Silných rečí, prípadne Ďuro “Šoko” Tabaček. A v posledných mesiacoch mám k dispozícii aj auto pre seba, čo je určite pohodlnejšie, než dochádzanie vlakom.

Niekoľko rokov zverejňuješ na Youtube videá s vtipnými hláškami, sám seba však neradíš do kategórie “youtuber”. Prečo ti teda také čosi napadlo?

Za to môže standup. Chcel som ho robiť už dávno. Raz som si ho vyskúšal, ale také niečo sa nedalo počítať ako právoplatný pokus. Bolo to zvláštne a veľmi sa mi to nevydarilo, ale povedal som si, že toto ma nepoloží. Keď som videl mojich obľúbených komikov ako Chris Rock alebo Eddie Murphy, vedel som, že čosi podobné dokážem aj ja - len musím na sebe zamakať. Išiel som však pracovať do Talianska a vedel som, že neskôr pôjdem od Londýna. Nemal som tak dobrú taliančinu ani angličtinu, takže som si na niečo také netrúfol v cudzom jazyku. Mal som však už prvé tri standupy napísané, tak som si hovoril, že by som to mohol šupnúť na video a pridať k tomu umelý smiech ako v sitkomoch. Skúsil som to, začal som to strihať, nech to má dynamiku, neskôr som videl, že aj ten umelý smiech je tam zbytočný a keď sa mi to zdalo suché, pridal som do pozadia nejakú hudbu. Tak som sa s tým začal hrať a robil som to preto, lebo som nemohol robiť standup. No a ostalo mi to doteraz.

Medzi youtuberov sa neradím aj preto, lebo v čase, keď som začal robiť videá som ani nevedel, že niečo také existuje. Ľudia mi písali: „Ty si jak Gogo.”. A ja som netušil, kto je Gogo. Väčšinou youtuberi robia iné veci - rôzne výzvy, hry a tak ďalej. Ja som proste človek, ktorý baví ľudí na Youtube.

Pri videách nešetríš strihom. Koľko trvá výroba jedného?

To samozrejme záleží od jeho náročnosti, ale väčšinou okolo 3-4 hodín. Točenie trvá od 30 do 60 minút, podľa toho “ako mi to rozpráva”.

Ten strih asi musí byť strašná nuda.

Neznášam to! Som vyhecovaný, keď mám nápad a idem niečo nové písať. Ale potom mi to už prestane pripadať vtipné, pretože sa s tým dlho hrám. A nechce sa mi to ísť ani natáčať. A strihanie? To je úplne najhoršia pasáž! Človek by najradšej lúskol a mal by si to už hotové. Nie je to nuda, lebo stále máš čo robiť, ale proste sa ti nechce.

Spoznávajú ťa kvôli vystúpeniam alebo videám neznámi ľudia na ulici?

Kedysi sa mi to stávalo, ešte v začiatkoch môjho Youtube kanála. Bolo to zvláštne, keď ma niekto stretol v bare a chcel sa so mnou odfotiť, ale naozaj to potešilo. Ja si na tom však “neulietavam”. Je príjemné, ak sa za mnou niekto zastaví a baví sa so mnou ako kamarát, hoci ja som ho predtým nevidel, prípadne ak niekto cudzí príde a pochváli ma. Určite je fajn, že niekto oceňuje moju prácu.

So standupom si pochodil celé Slovensko. Zažil si nejaké bizarnosti?

Taká príjemná bizarnosť sa mi stala v Prešove. Ľudia ma poznali vďaka videám a pár ľudí prišlo len kvôli mne. Traja chalani potom prišli za Janom Gorduličom, či by sa mohli odfotiť. Súhlasil, ale ostal prekvapený, keď mu podali do ruky mobil a fotiť sa chceli so mnou (smiech). Raz mi tiež jedno dievča hovorilo, že pri mojich videách jej išlo lepšie učenie na štátnice. To asi nie je bizarné, ale určite je to príjemné.

Profil: Jakub Gulík je standupista a zabávač. Preslávil sa svojou Gulloshow na Youtube a účasťou v šou Československo má talent. Jeho domovskou scénou sú Silné reči, s ktorými už stihol precestovať skoro celé Slovensko.

Jeho FB fanpage nájdete TU, jeho Youtube kanál TU  a jeho instagram zase TU.

Ján Janočko