Drvivá väčšina mladých ľudí miluje cestovanie. Diana, ktorú ľudia na Facebooku poznajú aj ako “Redhead on the road” si z ciest okrem suvenírov nosí aj krásne fotky. A tie ma zaujali natoľko, že som si povedal: “Bola by škoda, nespraviť s ňou rozhovor!” A tu je:

Veľa cestuješ, spoznávaš nových ľudí po celom svete. Čo je pre teba motiváciou vydávať sa za novými dobrodružstvami?

Zbožňujem celý proces. Od výberu destinácie, cez plánovanie cesty, samotné cestovanie, až po následné prehrabávanie sa fotkami a to, ako ešte dlho potom žijem zážitkami.

Každý deň na ceste je iný, plný prekvapení. Čelíme nepredvídateľným situáciám a nemáme na výber, musíme konať. Tak sa potom snažím žiť aj doma. Nestagnovať, ale ísť dopredu, aj keď malými krokmi.

Okrem toho, je to tá najlepšia škola. Učím sa o kultúre, ekonomike, sociológii, histórii, umení krajiny. Rešpektujem viac iné názory, pohľady na život. A hlavne je to celé obrovská závislosť, ten adrenalín, ktorý na ceste prežívaš.

Ako vlastne začala táto “vášeň”? Spomínaš si ešte na svoju prvú cestu?

Prvé vycestovanie bez rodiny bolo do Paríža, ktorý som dostala ako odmenu za zlepšenie známok po prvom ročníku na gymnáziu. Potom som už chodila každý rok a najväčší zlom prišiel, keď sme išli s kamarátmi do Milána za 2eurovú spiatočnú letenku a všetko sme si už riešili sami za pochodu. Nato som už len nadväzovala stále vzdialenejšími a dlhšími cestami.

"Často sme v Indonézii počuli zo škôl hudbu. Hudobná výchova na ZŠ je tam trošku iná ako u nás. Každé z detí hrá na nejaký jednoduchý hudobný nástroj a hodinu denne cvičia. Tieto decká dokonca vyhrali nejakú miestnu súťaž a idú ďalej." Indonézia
Foto: archív DČ

Určite sa rozprávaš aj s “domorodcami”. Ako vidia Slovensko a Slovákov v iných častiach sveta?

Toto je zaujímavá otázka. Veľmi rôznorodo. Niektorí ani nevedia, že sme súčasť Európy, niektorí Slovensko navštívili a poznajú aj Dubnicu nad Váhom. O Bratislave ale hovorili všetci pekne. Niekedy si ľudia myslia, že keď sme súčasť Európy, tak sme bohatá krajina a iní nás zase berú ako súčasť východného bloku a hovoria na mňa po rusky.

V Iráne a Arménsku ľudia milovali Pata a Mata, tak tým sme si vždy šplhli. Stretla som aj veľkých fanúšikov Sagana, alebo na Bali v kaderníctve visela fotka Hamšíka. S negatívnymi reakciami som sa stretla dvakrát. A tie ma veľmi zamrzeli. Povedali mi, že Slováci, to sú tí, čo nenávidia utečencov. A jedna Juhokórejčanka, ktoré prestopovalo skoro celý svet, malo skúsenosť, že jedine na Slovensku jej nikto za dlhé hodiny nezastavil.

V čom sú ľudia v cudzine iní od Slovákov?

Najväčší rozdiel vidím v prístupe k cudzincom. V cudzine sa ľudia zaujímajú, usmievajú, chcú pomôcť. Slováci sa boja. Buď angličtiny alebo celkovo.

Ak za mnou niekto zo zahraničných priateľov prišiel na návštevu, hovorili, že sa tu extrémne držíme pravidiel a bojíme sa vystúpiť z radu.

Náhodné stretnutia v džungli - vodopády Nagkalit-Kalit (Filipíny)
Foto: archív DČ

Na cestovanie vraj netreba byť extrémne bohatý, je to pravda?

To závisí od komfortu, ktorý potrebuje cestovateľ na život. Ak ti nevadí spať v stane, skúšať lokálne jedlá, nevedieť ráno, kde budeš večer, tak prežiješ lacnejšie ako doma.

Na základe čoho sa rozhoduješ pre destinácie, do ktorých sa vyberieš?

Rôzne. Do Iránu som išla napríklad kvôli iránskej kinematografii, skrz ktorú som si zamilovala celú perzskú kultúru, hlavne jazyk a iránske deti. Veľakrát som sa rozhodla na základe cien leteniek, ale väčšinou kvôli prírodným krásam krajiny. A celkom sa vyhýbam západu, kvôli väčším kultúrnym odlišnostiam na východe.

Toto sú pre mňa králi Perzie, ktorí ju robia takou rozprávkovou, akou je. Teherán, Irán
Foto: archív DČ
 

Ktorú svoju cestu považuješ za najnebezpečnejšiu a prečo?

Asi by sa dalo očakávať, že odpoviem blízky východ, ale úprimne, nebezpečnejšie som sa cítila v hocijakej európskej metropole. Irán bol aj kvôli všetkým tým pravidlám veľmi bezpečný a ľudia priateľskí. Napriek tomu to asi bola najnebezpečnejšia cesta, prestopovali sme z Teheránu väčšinu Iránu, pokračovali cez celé Arménsko, Gruzínsko a Turecko. Spávali sme hocikde na chodníku, na lavičkách, staniciach, ale našťastie sme mali len veľa dobrých skúseností.

Zlé to bolo ale v Surabayi, kde sme prišli v sobotu v noci a niekoľko hodín nevedeli nájsť ubytovanie. To už nám všetci ľudia na uliciach pomáhali a snažili sa ho nájsť s nami, lebo sa o nás báli. Surabaya je nebezpečná aj cez deň, nieto ešte v noci, ked si nosíš na chrbte celý svoj majetok.

V noci by som asi sama nebehala ani po marockom Tangieri, aj ked cez deň bol čarovný.

A ktorú za najzaujímavejšiu?

Každá si v sebe niesla iný nádych. Pre mňa bola najzaujímavejšia prvá veľká cesta do Juhovýchodnej Ázie. Hlavne kvôli ľudom, s ktorými sme nadviazali silné priateľstvá. Napríklad do Indonézie sa chcem v blízkej budúcnosti vrátiť, lebo mi už veľmi chýbajú.

Všetko bolo pre nás vtedy nové. Zberala som čaje, navštívila kravské preteky, 7 dní sme bývali v bare s miestnou bluesovou kapelou, tancovali a spievali sme na pódiu na jednej firemnej oslave, hrali domino na trhoch, na jednu sopku som sa vyviezla na poníkovi, v druhom kráteri skoro spadla do kyselinového jazera. Učili sme sa ako prežiť v džungli, ako zabiť opicu jedovatými šípmi, hľadali mäsožravé rastliny, robili ohne z bambusov.

Pohľad na Izraelsko-jordánsku hranicu a Akabský záliv (Eilat, Izrael)
Foto: archív DČ

Bola aj taká cesta, na ktorú spomínaš nerada?

Našťastie nebola. Iba ak momenty. Napríklad v Pekingu sme čakali 15 hodín na letisku a kvôli silnej klimatizácii tam skoro zamrzli. To som sa už sťažovala aj ja a mne sa páči vždy všetko.

Ktorý zážitok z tvojich ciest bol pre teba tým “najsilnejším”?

Každý deň desať. Ale často spomínam na to, ako sme navštívili na Sumatre miestnu školu a hrali sa tam s deťmi. Skákali vo vreciach, preťahovali sa lanami. Tisíckrát sme si podávali rúčky, niekoľko hodín sa na seba usmievali. Z tej lásky, čo som od nich, aj učiteliek dostala som si žila ešte veľmi dlho.

Alebo ešte výstup na sopku Marapi (na ostrove Sumatra). Šplhali sme traja celú noc hučiacou džungľou. Vtedy som ešte nemala skoro žiadnu kondíciu a vôbec nechápem, ako som tam vyšla. Ale keď sme stáli hore, dýchali síru, sopka hučala a začalo vychádzať slnko, mala som pocit, že už dokážem na tomto svete všetko.

Jeden z tých krajších výhľadov, konkrétne na dedinu Cemoro Lawang, nachádzajúcu sa pri Národnom parku Bromo Tengger Semeru. (Indonézia)
Foto: archív DČ

Stávajú sa ti pri cestovaní nejaké bizarné zážitky?

A zase, každý deň desať. V Izraeli som kŕmila divé kozorožce svojou desiatou na celodenný trek. Tým to ale zachutilo tak, že ma naháňali a my sme ostali hladní.

Na Filipínach raz vyhodili všetkých turistov z ostrova, lebo vraj ide tajfún. Nám ale nikto nič nehovoril a keď som sa pýtala, tak len mávli rukou. Nakoniec sme ostali na ostrove a užívali si tie najdokonalejšie miesta úplne sami.

Alebo sme sa raz nechtiac dostali do mínového poľa, lebo sme sa snažili ísť k jednému jazeru, ktoré vraj medzičasom obsadili parašutisti.

Na cesty so sebou nosíš aj fotoaparát, svoje zážitky zvečňuješ na blogu. Čím je práve ten tvoj výnimočný?

Kedže sa blogom nechystám živiť, netvorím obsah veľmi systematicky. Začala som, lebo sa fotografie množili a zdala sa mi škoda, aby ostali skryté na diskoch. Na blogu si okrem fotiek odkladám aj zážitky, emócie z ciest. A zaujímavosti, myšlienky. Príbehy ľudí, ktorých sme stretli. Je taký farebný, ako celý svet.

Čo fotíš najradšej?

Vždy to boli ľudia, ale už som si zamilovala aj scenérie. Najideálnejšie teda je pre mňa fotiť ľudí v zaujímavom prostredí, so silnou emóciou.

Výhľad z Veľkého Čínskeho Múru
Foto: archív DČ

Nedávno sa ku mne dostala publikácia s tvojimi fotkami. Kedy a za akých okolností ti vyšla táto kniha?

V skutočnosti nevyšla. Spomínanú fotoknihu som dostala od jednej spoločnosti za recenziu. Na cestách si ale píšem podrobný denník a ak raz budem cítiť, že je dostatočne plný, určite by som chcela vydať nielen fotoknihu. 

Na záver - vedela by si, prosím, dať zopár rád pre cestovateľom - fotografom, na čo by si mali dávať pozor pri cestách vo svete a pri fotení?

Myslím si, že je dobré držať sa takých všeobecných, tisíckrát omieľaných rád, na ktoré v realite niekedy človek zabúda. Napríklad, nebrať si nápoje od cudzích ľudí. Zbytočne nedráždiť vyzývavým oblečením, hlavne ak ste žena a stopujete. Je dobré naštudovať si kultúrne rozdiely, čo je slušné, čo zakázané.

S fotografovaním v krajinách, ktoré som navštívila, som nikdy nemala problémy. Možno by som neodporúčala veľmi fotiť verejných činiteľov, ani budovy, v ktorých sídlia. A hlavne si, prosím, nefoťte ľudí ako opičky v zoo. Ak je to možné, skúste si s nimi vytvoriť najprv nejaký vzťah, alebo sa ich aspoň spýtať, či môžete. Všetci sme len ľudia, tak si nerobme to, čo by sa nepáčilo ani nám.

Ak vás Dianine fotky zaujali, sledovať ju môžete aj tu, tu a tu.