Jeho meno zachytili Slováci prvýkrát počas jednej zo sérií Superstar. Jeho prejav nevyzeral tuctovo, na adresu jeho spevu zaznievali slová chvály a dotiahol to až do semifinále. Čoskoro vydáva nový album a tak sme sa s mladým hudobníkom porozprávali. Dámy a páni, Jerguš Oravec.

Prečo hudba a prečo práve hudba, ktorú robíš?

Nedal som sa na hudbu nejak vedome. Keď som bol malý, rodičia ma prihlásili na klavír ale ja, asi ako každé dieťa, som to vtedy odmietal. Otec však mal doma gitaru a zničoho nič som ho jedného dňa ako trinásťročný poprosil, aby na nej naučil nejaké 2-3 tóny. Dovtedy som chodil von na skejte a na klavír som dávno zabudol, zrazu ale prišiel takýto impulz a potom to už pomaly išlo.

A prečo tento žáner? Ja neviem, proste mám rád dobrú hudbu a rád experimentujem. Nešpecializujem sa len na blues. Ten ma zasiahol, pretože je “základnou stavebnou jednotkou” popu aj rockovej muziky. Je to tmel, ktorý to drží pokope a z ktorého to všetko vzniklo. Skúmal som tvorbu Pink Floyd, Led Zeppelin, Beatles a prišiel som až k blues. Začal som s ním pracovať a teraz sa od neho pomaly odrážam a pracujem s ním čoraz menej.

Prečo si sa vtedy prihlásil do Superstar? Išlo len o zviditeľnenie sa?

Bola za tým trochu naivná predstava, že na našej hudobnej scéne niečo zásadným spôsobom zmením. Keď niečo robíš pár rokov, chceš sa ukázať. Náš trh je malý a rozhodol som sa to skúsiť. Nikdy predtým som nevidel, pri všetkej skromnosti, že by človek ako ja išiel do takejto súťaže. Chcel som “nabúrať systém”. Nie len ako niekto, kto si spieva v sprche, ale ukázať ľuďom, že existuje aj iná hudba ako “repete a Elány”, niečo, čo sa dá pozerať aj na takomto fóre. Dobrá hudba je tu totiž pre všetkých ľudí a funguje cez akékoľvek médium a je rôzne množstvo spôsobov ako sa k nej dostať - nie sme na ňu odkázaní len cez mainstream, kde sa dookola opakuje.

Keď sa za tým obzrieš spätne - bola to pozitívna alebo negatívna skúsenosť?

Dobre ma to prepleslo. Pochopil som, ako to celé funguje a že tá súťaž naozaj nie je o tom, že oni chcú niekoho zaujímavého nájsť a následne s ním pracovať. Po skončení nie je dôležité či si súťaž vyhral alebo nie, v ceste musíš pokračovať sám. Nehodnotil by som to celé pozitívne alebo negatívne. Proste je to súčasť môjho života, ktorú by som nemenil. Možno by som zmenil len to, že som ten svoj "odkaz" mohol prezentovať menej agresívnym spôsobom. Ale ktovie, boli v tom emócie, bola to veľká šou...

 
Foto: José Gallois

Tak si to aspoň skúsme zhrnúť. Aké pozitíva ti súťaž dala?

Trochu ma to zviditeľnilo, hoci len na chvíľu. Prinieslo mi to aj nové kontakty v médiách.

A negatíva?

Hm... Neviem či na tom bolo niečo negatívneho. Niektorým ľuďom to mohlo vadiť ako formát, Superstar je pre nich "cirkusová". Občas mi moju účasť niekto "šplechne do ksichtu".

Ja som o nej napríklad pred týmto rozhovorom ani nevedel. Je to však jeden z prvých odkazov, ktoré svietia pri tvojom mene na googli.

Jasné, ja som, bohužiaľ, "vychytil" ročník, ktorý bol nešťastný z hľadiska propagácie na sociálnych médiách. Instagram bol vtedy ešte v plienkach a Facebook tiež nebol ktovieako rozšírený. V období Superstar som mal na fanpage nejakých 9000 lajkov. Keby som tam šiel teraz, možno by som ich mal aj desaťkrát viac. Tí, čo boli po nás, možno mali v tomto lepšiu pozíciu, než my.

Keď už sme pri sociálnych médiách, zaujímalo by ma, koľko času venuješ napríklad svojmu facebooku. Predsa len, asi ide o podstatnú časť tvojho "proma".

Pravdu povediac, netrávim tam veľa času. Niesom dobrý bloger a je mi trochu cudzie vytvárať umelý obsah. Mal by som tam pridávať viac príspevkov. Ja neviem, propagácia na Facebooku mi príde silená. Možno by som mohol spraviť blog o platniach a každý deň nejakú zrecenzovať. Ale aj to mi príde zbytočné. Neviem, zdá sa mi to čudné a umelé. Mne sa napríklad páči Facebook Jaromíra Jágra. Je dobrý preto, lebo ho robí on sám, veci, ktoré tam dáva sú úprimé a od srdca.

Kde čerpáš inšpiráciu?

Všade, kde sa dá. A ona je naozaj vlastne všade. Čerpám ju z gitary, z hudby ako takej... Niekedy si ju len pustím a nechám sa ňou unášať. Alebo aj z iných ľudí, ktorí zdieľajú rovnaký názor či emóciu. To sa mi napríklad darí v novom projekte Youniverse. Robím na tom spolu s priateľkou a radi sa navzájom inšpirujeme. Ja som skôr producent a ona píše texty a udáva tomu koncepty. Nedávno sme takto spolu boli aj v relácii na RTVS, kde sme o tomto zoskupení, hrajúcom bluesrockový americana rokenrol hovorili (smiech).

V spojitosti s RTVS, ako aj s ostatnými médiami, by ma zaujímalo, čo si myslíš o propagácii domácej tvorby u nás. Venuje sa jej dostatočná pozornosť?

Stále sa dá robiť viac. Keď teraz prešli kvóty, potešilo ma to, hoci na to veľa ľudí z nejakého dôvodu nadáva. Áno, je problémom, ak rádiá dookola hrajú tie isté staré slovenské piesne. Ale toto je len otázka času, poslucháčov to omrzí a do rádií sa bude musieť dostať aj nová slovenská hudba. Dramaturgovia síce nebudú musieť hľadať nejakú avantgardu a hrať ju v primetime, bude však treba “starú garnitúru” obohatiť aj o novú domácu tvorbu. A je to beh na dlhé trate. Vytváranie dobrého obsahu a ďalšia snaha však podľa mňa budú prameniť v to, že sa to čoskoro zlomí.
 
Foto: Welin Nagyova

Ako to máš s textami k piesňam? Stále si ich píšeš sám?

Áno, občas ale použijem aj texty iných autorov. Niekedy dokonca “zrecyklujem” starší text môjho otca, pričom ho jemne upravím do podoby, ktorá je vhodná na rok 2016. Popravde, niekedy je ťažké sa stotožniť s textom, ktorý je od niekoho cudzieho. Najlepšie je, ak vyjadruje myšlienky, ktoré by si aj ty sám povedal. Ale ako hovorím, väčšinou sa snažím písať texty sám, hoci slovenčina je pre ne veľmi ťažká.

V jednom rozhovore si sa o slovenčine dokonca vyjadril, že je “ostrá a krkolomná”.

To áno. Ale je strašne krásna, ak ju dokážeš správne pretvoriť. Vezmi si texty od Lasicu, Filipa či Mullera. To je radosť počúvať. Musí to znieť dobre.

Problém v slovenčine nastáva v momente, keď sa rozhodneš “umelo naťahovať” samohlásky. V angličtine je to jednoduchšie, každé slovo sa tam dá natiahnuť. Ak však u nás máš krátke “i”, nič iné z neho nevyčaruješ.

A preto si začal viac písať v angličtine?

Miestami hej. Do niektorých pesničiek slovenčina nepasuje, tak tam dám angličtinu. Ale snažím sa jej vyhýbať, v tomto nechávam priestor mojej priateľke Tammy, ktorá odmalička chodila do anglickej školy. Navyše, ľudia to na koncertoch vnímajú - pri anglickej pesničke ich možno baví melódia, pri slovenskej však cítiť to spojenie interpreta s publikom. Aj na novom albume budú len 2 anglické veci, zvyšok bude v slovenčine.

Ako ťažké je byť na Slovensku spevákom? Predsa len, vydanie klipu a albumu asi stojí dosť času a peňazí…

Prirovnal by som to k zakladaniu firmy, možno k otváraniu baru v centre Bratislavy. Je to robota na plný úväzok, do ktorej niekedy musíš zapriahnuť aj viac ľudí. Klobúk dole pred všetkými, ktorí to dokážu spraviť sami, hoci aj na kolene. Musíš si zohnať peniaze, niekoho, kto ti urobí promo a veľa ďalších vecí, pri ktorých musíš byť ako viac osôb v jednom... V iných krajinách ťa podpíše vydavateľstvo, ktoré v tebe vidí budúcnosť, dá ti 100 000 dolárov s tým, že o pol roka im dodáš album. A je na tebe, či tie peniaze prefetuješ alebo si zaplatíš najlepšie štúdio, len musíš dodržať termín dodania. Prvé turné hráš vlastne zadarmo, všetko ide vydavateľstvu, ktoré na teba zarába aj potom, istú časť peňazí však dostávaš aj ty. Ale u nás také niečo nefunguje. Nie je tu skutočné vydavateľstvo, len nejaká pobočka. Sme príliš malý trh. Čím viac kontaktov máš, tým väčšia je šanca, že nájdeš tých správnych ľudí a dostaneš svoju pieseň aj do rádií. A to už je “big deal”, vtedy si vyhral. Ak ťa začne hrať rádio, máš tantiémy a ľudia ťa majú stále v ušiach, čo z teba robí relevalentnejšieho hráča. Ale je to strašne ťažké, skoro ako robiť nejaký nový vlastný biznis.

Foto: Facebook/ Jerguš Oravec

O pár dní vydávaš prvý, plnohodnotný album. Prečo si jeho obal vinylu poňal vo farbách slovenskej trikolóry a prečo si vybral názov Na ramenách otcov?

Keď som zadával do fabriky svoje požiadavky na obal, videl som, že existuje aj možnosť farebného vyhotovenia. Vyzeralo to zaujímavo, tak sa z pôvodného modrého albumu stal v limitovanej edícii trojfarebný. Prišlo mi symbolické dať tam práve tieto farby.

A názov? Ten vznikol, keď som počúval pieseň Vtáci od Deža Ursínyho. A zrazu mi vtedy napadol celý koncept. Isaac Newton povedal, že stojíme na ramenách velikánov. V názve reflektujem to, že vždy vychádzame z minulosti. A preto Na ramenách otcov - všetko to sú naši otcovia - Jimi Hendrix, Jimmy Page, Beatles, Peter Lipa, Dežo Ursíny, Jaro Filip... A aj môj vlastný otec je jedným z tých otcov - preto na obal namaľoval moju podobu a dal tam trochu mňa aj seba.

Ján Janočko

Úvodná foto: Nika Mi.