Z uplynulej paralympiády o ňom chodili samé pozitívne správy. Mladý Boccista zo Sniny sa môže pochváliť zlatou aj striebornou medailou z Ria a niekoľkými ďalšími medzinárodnými úspechmi v nie celkom známom športe, ktorý si u nás získava čoraz väčšiu popularitu. Dámy a páni, Samuel Andrejčík.

Mnoho Slovákov počulo o športe menom boccia prvýkrát až vďaka paralympiáde. Ako by si ho predstavil úplnému laikovi?

Boccia je dosť podobná športu petánque, tam sa však hrá s kovovými guľami, ktoré sa hádžu do piesku. V boccii sa hrá s koženými loptami plnenými keramickým pieskom v telocvičniach - a to buď na parketách, alebo častejšie na teraflexovom gumennom povrchu. Cieľom hry je odhádzať svoje lopty čo najbližšie k bielej lopte (Jack). Farebných loptičiek, ktoré hráči hádžu, je 12 - 6 modrých a 6 červených. Hráč alebo tím má k dispozícii jednu z týchto farieb. Je už na hráčoch, či budú taktizovať a akým spôsobom o čo najlepšie miesto zabojujú - buď sa snažia dostať k bielej lopte čo najbližšie sami, alebo od nej odtláčajú súpera.

Tak trochu mi to pripomína aj curling.

Áno, tieto športy majú podobný princíp. Boccia sa hrá na 4 endy, teda 4 smeny v našej kategórii. Na konci sa body zo všetkých endov sčítajú a vyhráva ten, kto je na tom bodovo lepšie. Keďže lôpt je 6, najvyššie skóre v 1 ende je 6:0, maximálna výhra teda môže byť 24:0.

Načrtol si aj taktiku. Aký význam v tomto športe zohráva?

Je veľmi dôležitá v mnohých ohľadoch. V kategórii BC4, v ktorej súťažíme ako jednotlivec a aj ako pár a z ktorej sme priniesli zlatú medailu, som aj na poste kapitána - rozhodujem o tom, ako sa bude hra vyvíjať. Do taktiky môže zasahovať aj tréner, medzi jednotlivými smenami má možnosť zobrať time-out a hru prerušiť. Počas smien mám však rozhodujúce slovo ja. Znamená to teda, že musím mať prehľad o tom, ktorému súperovi ostali lopty, čo “dokáže zahrať”, čo vidí, či nás dokáže zablokovať, či treba lopty “rozrážať” alebo sa ide “dohadzovať”.

Aká je v tomto športe konkurencia? Pred turnajom sa veľa hovorilo napríklad o sile Brazílie…

Brazília vyhrala v tejto kategórii paralympijské hry v Pekingu aj v Londýne. Dlhodobo sa medzi svetovou špičkou držia aj krajiny z Ázie - Čína, Honkong, Južná Kórea či Thajsko. Konieckoncov, sú to profesionáli, trénujú 6-krát do týždňa po 7-8 hodín. Vysoko je aj Kanada, z európskych krajín zasa my, Anglicko a Portugalsko.
Brazília obhajovala zlato, no pred turnajom bolo ťažké odhadnúť, kto v našej kategórii vyhrá. Svetová špička v tomto športe je nabitá, neodvážil by som sa staviť si na niečie víťazstvo. Nie je to tak jednoduché, ako napríklad vo futbale - to nie je ako spýtať sa, kto vyhrá v španielskej lige. Je jasné, že sa o titul pobije Barcelona s Realom. V boccii je to naozaj tak, že vyhrať môže ktokoľvek. My nie sme výnimka, veď nie tak dávno sme boli bez medailového úspechu a zrazu máme titul víťazov z paralympiády.

A čo situácia na Slovensku? Ako sa vlastne dá prebojovať na záverečný turnaj?

Celá kvalifikácia vlastne prebieha takým spôsobom, že ak sa na nejaký medzinárodný turnaj chce niekto dostať, musí vyhrávať najskôr tie na Slovensku. Vtedy príde návrh na zaradenie hráča do reprezentácie. U nás je reprezentačný výber tvorený skutočne tými najlepšími - keď si pozrieš výsledkové listiny turnajov, tak sa vždy na prvých miestach objavujú práve reprezentanti. Aj na uplynulých Majstrovstvách SR v Nitre boli najlepší 4 v mojej kategórii reprezentanti. Ak by prišiel niekto lepší, kto by nás začal porážať, prišiel by návrh na zaradenie do reprezentácie.
Ja som sa do našej reprezentácie dostal vďaka úspechu na Európskych hrách mládeže v Brne v roku 2012. Ako 14-ročný som vyhral vo svojej kategórii a na ďalšie Majstrovstvá Európy v roku 2013 som už išiel ako reprezentant Slovenska.

Čo na tomto športe považuješ za najdôležitejšie?

Ťažko povedať. Je to šport ako každý iný, treba sa mu venovať a k úspechu je potrebné mať za sebou hodiny a hodiny odhádzaných loptičiek. Dôležité sú teda tréningy, ale aj sledovanie ostatných hráčov zo sveta a ich taktík. Takže najdôležitejšie je držať sa vo fyzickej kondícii a nestratiť krok s ostatnými.

Spomínal si, že boccisti v Ázii sa venujú tréningu aj 8 hodín denne. Koľko sa mu venuješ ty?

2-3 krát do týždňa po 3 hodiny.

Čo je jednoduchšie, singles zápas alebo súťaž v pároch?

Neviem to povedať jednoznačne. Sú to úplne rozličné veci. Keď súťažím ako jednotlivec, viem presne odkiaľ bude súper hádzať. Pri páre mám na každej strane jedného súpera a tým pádom musím rozmýšľať dopredu a odhadnúť, akú taktiku použijú a kto bude hádzať. To isté však platí aj pre nich.

Keďže si zo Sniny, trénuješ bez reprezentačného trénera. Dá sa takto fungovať úplne bez problémov?

S trénerom som v kontakte neustále, dokonca aj v osobnom, keď chodíme na reprezentačné sústredenia. Mám tréningový plán a limity, ktoré musím splniť. Trénujem v Snine s rodičmi a robil som to tak aj predtým, než som sa dostal do reprezentácie. Doma som sledoval taktiku ostatných reprezentantov a takto som sa sám učil hrať. Teraz je to už také… Jednoducho, Federera tiež nebudeš učiť ako použiť bekhend a forhend, proste hráč vie čo a ako má zahrať, teraz už je to viac o mentálnej pohode a tom, v čom mám nedostatky, si dokážem zmenežovať a trénovať aj sám.

Poďme k samotným Paralympijským hrám v Riu. Aké boli tvoje pocity po príchode do Brazílie?

V prvom rade to pre mňa bola obrovská novinka, v Brazílii som predtým nebol. Cestou z letiska mi bolo do plaču. Na okrajoch miest je obrovská chudoba, v živote som nevidel tak zničené budovy, utrápených ľudí, bol to silný zážitok, ktorý je ťažké popísať. Čím viac sme sa presúvali do dejiska hier, tým sa okolie zdalo lepšie, krajšie, modernejšie. Samotná paralympijská dedina bola veľmi dobre vybudovaná.

Nemal si problémy s ubytovaním? Mnoho športovcov sa naňho predtým posťažovalo…

Dedina ako taká bola pekná, bezbariérová, navyše po areáli jazdila kyvadlová doprava, takže nebolo problém sa nikam dostať. Ale späť k ubytovaniu - tam už to bolo horšie. Na vozíku sa bolo ťažké dostať do kúpelne a celé to bolo stiesnené. Izba nebola úplne vyhovujúca bezbariérovým štandardom, no myslím, že po troch týždňoch v Riu môžeme všetci povedať že žijeme a že sme to zvládli.

Priblíž nám, aká bola atmosféra na štadiónoch?

Boccia je v tomto tak trochu podobná tenisu. Diváci by mali byť ticho. Na Slovensku sa snažíme držať tichú atmosféru, Brazília však bola úplným opakom. Už na prvé zápasy bol štadión takmer vypredaný a atmosféra so skoro 10 000 divákmi bola neskutočná. Niektorí to prirovnávali k atmosfére zápasov na Maracane (smiech).

Bolo v hľadisku vidieť a cítiť aj Slovákov?

Áno, bolo. Mali sme možnosť pozrieť sa aj po ostatných športoviskách, chodili sme však pomenej, keďže sme mali dvojfázové tréningy pred turnajom. Viac času bolo po turnaji, tak sme boli povzbudiť našich stolných tenistov. Takže my sme veľmi nemohli, naši športovci však chodili povzbudzovať nás a napríklad v mojom finálovom zápase bolo Slovákov v hľadisku naozaj cítiť.

Vyhrať medailu musí byť neuveriteľný pocit. Dokážeš to vôbec popísať?

Bola to pre mňa prvá paralympiáda a ja som hovoril pred ňou aj počas nej, že ideme do každého zápasu s pokorou a s rešpektom k súperovi. To vyplývalo aj z toho, že sme v žiadnom zápase neboli favoritom ani outsiderom. Chceli sme sa hlavne prebojovať zo skupiny. No a povedal som tiež, že ak sa nám podarí vyhrať jednu medailu, budem neskutočne spokojný. A pozrite sa, dostali sme sa do finále proti Brazílii, ktoré sme vyhrali. K tomu som pridal ďalšiu finálovú účasť v jednotlivcoch. Domov som si tak odniesol zlato a striebro. Bolo to obrovské zadosťučinenie za 4 roky tvrdej práce a neuveriteľný pocit.

Pociťoval si po úspechoch veľký mediálny záujem?

Po každom odohratom zápase si nás zástupcovia médií zastavovali a my sme im poskytovali rozhovory. Nie vždy sa to dalo, keďže sme sa niekedy museli ísť pripravovať na ďalší zápas. Po príchode na Slovensko sme mali špeciálne privítanie tímu Slovenska a aj tam boli médiá s množstvom otázok. Bola to pre mňa nová a veľmi príjemná skúsenosť. Zo skúseností kolegov viem, že takýto záujem na predchádzajúcich hrách nebol. Vidím to aj na svojom okolí, keď rozprávam o boccii, mnoho ľudí o tomto športe počulo prvýkrát práve v súvislosti s hrami a ich medializáciou.

Nemáš teda žiadnu zlú skúsenosť s novinárom?

Nie, to určite nie.

Len pár týždňov po úspechu začínaš na vysokej škole. O aké štúdium ide?

Študujem v Košiciach na Technickej Univerzite, na Fakulte elektrotechniky a informatiky v odbore Počítačové siete. Pomaly sa snažím dohnať to, čo som vymeškal. Zatiaľ je to hektické, v prvých dňoch som nemal internát, lebo sa na ňom ešte čosi prerábalo. Takže prvé 2 týždne to bolo o dochádzaní 100 km z domu, no teraz by už malo byť všetko pripravené.

Máš už plán ako skĺbiť školu, štúdium a cestovanie?

Verím tomu, že s týmto nebude problém. Všetci mi vychádzajú v ústrety a mám aj individuálny študijný plán, aby som mohol pokračovať v športe.

Pri všetkom čo robíš určite pociťuješ veľkú pomoc od rodiny. Na fotkách ťa stále vidno s rodičmi. Ako veľmi je pre teba ich prítomnosť dôležitá?

Veľmi si vážim podporu rodičov, ako aj celej rodiny. S mamou a otcom sa pripravujem už od roku 2010 a stoja pri mne odmalička. Absolvovali so mnou tréningy, rehabilitácie, operácie…  Všetko cestovanie po Slovensku aj do zahraničia… Patrí im neskutočná vďaka.
Okrem rodiny ma podporovali aj ľudia v mojom okolí, priatelia, spolužiaci… Všetci ma povzbudzovali a fandili mi.

Čo tvoje plány do budúcna? Predpokladám, že prioritami bude úspešné ukončenie štúdia a kvalifikácia na ďalšiu paralympiádu.

Presne tak, teraz sa budem venovať najmä škole a od budúceho roka sa znovu rozbieha boj o nomináciu na LPH v Japonsku 2020. Takže tomuto sa budem v najbližších rokoch venovať.

Foto: archív Sama Andrejčíka z LPH 2016
Úvodná foto: Slovenský paralympijský výbor

Ján Janočko